Free Agents Network

Archív

Rubriky

Honduras-bašta minarchistov?

Lokálnemu lúpežníkovi na konci sveta už nejdú zboje tak ako kedysi, z poddaných už vyžmýkal čo mohol a oveľa viac už z nich nemôže dostať. Musí teda vymyslieť niečo, z čoho bude žiť, lepšie povedané z koho.   Preto sa dohodne so skupinou podnikateľov - obchodníkov, stavbárov, architektov, remeselníkov a poskytovateľov iných služieb, že vybudujú obrovské nové mesto na zelenej lúke. Ehm, teda vlastne ukradnutých pozemkoch, ktoré mali pred príchodom lúpežnika konkrétnych vlastníkov.   Podnikatelia vrelo súhlasia, veď doba megalomanských projektov na celom svete už pred pár rokmi skončila, zákazok ječoraz menej, a toto vyzerá na sľubné zahojenie rán. Deal s miestnym lúpežníkom je na svete, on zabezpečí pozemky a žiadne prieťahy, developerská skupina mu zaplatí (jednorazovo, alebo kazdoročne) časť zo zisku.   Ostáva však doriešiť este jeden nie malicherný problém: a to, ako do tejto diery sveta dotiahnuť kritický počet budúcich obyvateľov a ďalších podnikateľov? Predsa len, podobné známe projekty iných veľkolupičov vo svete, najčastejšie vznikajúcich pod názvom "free economic zone", su situované najmä  v dôležitých geografických lokalitách sveta s výhodnou dopravnou polohou a blízkosťou upadajúcich finančných center krachujúceho systému.   Joint-venture miestnych banditov a developerov však skrsne prenikavý nápad. Ozve sa marketingový manažér: "Chlapi, teraz sa dosť hovorí o tej... no... ako sa to volá... slobodnej spoločnosti. Viete, tí divní ľudia, čo chcú nízke dane, menej regulácii od štátu a tak...Liberali sa tuším nazývajú. Oni si budujú rôzne komunity po svete a presviedčajú aj ostatnych, aby sa k nim pridali. Čo keby sme to cielili týmto smerom?"   Po chvíľke zborového smiechu: "To vyzerá na dobrý nápad," súhlasí ďalší člen joint-venture tímu. "V súčasnosti uteká veľmi veľa ľudí a podnikateľov, investorov z neďalekej otrokfarmy našeho kamaráta Obombera, kde to chalani asi už trochu preháňajú. To by sme mohli využiť. Mám kontakt na jedného človeka, ktorý je zapojený do podobného projektu vznikajúceho v mori, Party Beerman sa tuším volá. On by to mohol celé zastrešiť z ideologickej stránky, tí čudáci ho rešpektujú."   "Výborne, na tom oblbovaní treba teda ešte intenzívne popracovať, podľa ohlasu uvidíme, kedy a do ako veľkej časti projektu sa pustíme. A nezdráhajte sa zveličovat, preháňaľ, klamať keď treba, potenciálna odmena bude stáť za to," uzatvára menej podstatnú čast brain-stormingu šéf joint-venture. "A teraz k detailom tej našej zmluvy, o ktorých nikto okrem nás, čo tu sedíme, nebude vedieť."   Veríte dohode so zločincom a jeho sľubom? Bavili by ste sa vôbec so zlodejom o niečom, ak ním sám nie ste?  Môže byť štát motorom k prechodu zo štátnej na dobrovoľnú spoločnosť? Fungujú mestá na princípoch dobrovoľnosti? Je minarchia anarchizmom? A čo na to Jan Tleskač?

Nálepky: , ,

Do toho, zlikvidujte živnostníkov!


Prečo je vládny návrh na likvidáciu živnostníkov dobrou správou?

Aby bolo jasné, nie som za čo najnižšie dane, som proti akýmkoľvek daniam, teda okrádaniu ľudí, čo sa živia svojimi rukami alebo rozumom. A to v akejkoľvek forme, či to politici nazývajú daňami, odvodmi, poplatkami, alebo infláciou.

1, Opäť sa viac oslabí neuveriteľne silný mýtus o tzv. "pravicovej" vláde a politikoch. Títo reprezentanti svojich záujmov sa často pasujú do úlohy tzv. "rozumných" politikov, ktorí presadzujú akože menšie zásahy štátu do spoločnosti a ekonomiky, akože vytvárajú podmienky pre kreatívnych ľudí, ktorí sa nespoliehajú na všemocný štát. Figu borovú. Je to zásterka, (pred)volebná agitka, ktorá má týchto okrádačov odlíšiť od tzv. "ľavicových" zlodejov. Každý politik a úradník žije predovšetkým z peňazí, ktoré (či chce alebo nie) ukradne iným ľuďom. "My vás budeme okrádať menej ako oni," dalo by sa zostručniť ich posolstvo. Ak rozlišujete medzi dobrým a zlým zlodejom, ďalej ani nečítajte.

2, Možno sa aj na Slovensku konečne začne prejavovať otvorene nespokojnosť s vládou a vôbec demokratickým systémom, ktorý je založený na výbere medzi červeným a modrým (prípadne viacfarebným) lúpežníkom. Nespokojnosťou nemám na mysli nadávanie na vládu v krčme pri pive v jeden večer a ráno návrat do pohodlného úradníckeho kresla, či vybavovanie kšeftov s kamarátom na ministerstve. Nespokojnosťou nemyslím ani polhodinový míting na námestí, kde oficiálni zástupcovia poškodených skupín pred kamerami a mikrofónmi médií akože pohrozia politikom, aby na nich nesiahali, pretože inak založia vlasnú politickú stranu. Pod nespokojnosťou si predstavujem niečo podobné novembru 1989, Tunisku, Egyptu, Líbyi, Chorvátsku, Grécku 2011... S tým rozdielom, že demokracia by nebola tým, čoho by sa ľudia na námestí tento krát dožadovali.

3, Čím väčšie okrádanie štátnou mafiou, tým väčšia snaha ľudí ukrývať pred ňou svoje príjmy. Čím väčšia čierna ekonomika, tým menej ostane štátu na rozkrádanie a následné plienenie, šírenie propagandy, gumovanie hláv, stavanie grandiózne nezmyselných projektov, kupovanie podporovateľov, atď. 
Agora, Anarchy, Action!




Nálepky: , , , ,

Realitné bankroty a libertariánska etika

Hoci sa problém osobných bankrotov a nútených predajov domov týka najmä ľudí v Spojených štátoch amerických, množstvo predsudkov a mýtov kolujúcich o nutnosti splácania v podstate štátnych hypoték, je poučných aj pre Európanov.

Platiť viac za niečo, čo má v skutočnosti oveľa nižšiu cenu, je zlé, ak nie katastrofické. A práve s tým sa v súčasnosti potýka čoraz viac ľudí, ktorí sa dali v časoch realitného boomu nachytať na často 30-ročné hypotéky a teraz, keď ceny nehnuteľností klesajú, splácajú oveľa viac ako je ich príbytok hodný. A mnoho dlžníkov si kladie otázku „ako z toho von“. Tí americkí majú výhodu osobného bankrotu, pri ktorom prídu len o strechu nad hlavou. Doug French sa v knihe „Walk Away“ zaoberá ekonomickými a etickými následkami takéhoto rozhodnutia.

Vlády všade na svete musia mať hypotekárny biznis rady. Obrovská hypotéka na krku, ktorú rodina bude splácať prakticky celý ekonomicky aktívny život, ju koncentruje na to najdôležitejšie – platiť za svoj sen o vlastnom domove. Na zaujímanie sa o veľkosť vlády nie je čas, treba splácať načas. „Nikto nechce stratiť svoj dom v recesiách, krízach alebo pri invázii Rusov alebo Moslimov. Nič na svete neprispeje k pokojnému spánku rodiny z predmestia viac ako poznanie, že armáda bojuje so zlými chlapmi na zahraničnej pôde, aby chránila ich šťastný domov, zatiaľ čo istotu ich pracovných miest strážia múdri ekonómovia z centrálnej banky. A čím viac miestnych policajtov na obchôdzke dohliada na bezpečnosť vo štvrti, tým lepšie.“

Zatiaľ čo tí vo vláde a veľkých firmách spievajú spoločnú pesničku, realitná bublina spľasína a otázka osobného bankrotu rozdeľuje libertariánov. Jedna skupina (napríklad Karen De Coster) tvrdí, „vycúvajte, osloboďte sa zo zbytočnej poroby a nechajte obrovské banky vyriešiť neporiadok, ktorí pomáhali udržovať a zväčšovať.“ Iní argumentujú, že je morálnou povinnosťou človeka plniť svoje záväzky a zmluva je zmluva. Neplatiť dlh sa rovná kradnutiu.

Hypotéky a dlžné zmenky sú zmluvami. Veriteľ poskytuje dnešné peniaze výmenou za sériu splátok. Peniaze sú v tomto prípade použité na kúpu domu. Dlžník sa zaväzuje k mesačným splátkam v určitej výške, aby splatil istinu a úrok z požičanej sumy. To je všetko. Tieto zmenky neobsahujú upozornenie, že ak hodnota zábezpeky klesne, dlžník by mal odovzdať dom veriteľovi. Veriteľ nemôže stíhať iný majetok dlžníka, ak cena domu nezodpovedá zmenke. Dokonca aj v štátoch, kde zmluvy o hypotéke obsahujú postihové ustanovenia, náklady na súdny spor v porovnaní s obmedzenými vyhliadkami na vyrovnanie odradzujú mnohých veriteľov od takéhoto riešenia.

Rovní a rovnejší

No prinajmenšom jeden veriteľ nemá najmenší problém vycúvať zo svojich úverových záväzkov. Banka Morgan Stanley nedávno oznámila, že chce odovzdať späť veriteľovi päť kancelárskych budov v San Franciscu. A to len dva roky potom, čo ich kúpila na vrchole trhu. „Toto nie je default alebo situácia núteného predaja. Odovzdáme im nehnuteľnosti, aby sme sa zbavili záväzku z pôžičky,“ objasňuje konanie banky jej hovorkyňa pre Bloomberg. Najlepším záujmom pre akcionárov spoločnosti je zjavne vycúvanie z tohto kontraktu, ktorý nie je postihnuteľný. Veriteľ nemá žiadny právny nárok ísť po inom majetku banky.

A sme pri tom. Zatiaľ čo obrovské realitné spoločnosti a investičé domy sú chválené za dobré biznis rozhodnutia, jednotliví majitelia domov čelia hanobeniu, ak konajú rovnako.

Títo veľkí giganti, ktorí bankrotujú na obrovských pôžičkách z dôvodu poklesu hodnoty zábezpeky, majú pritom k dispozícii hromadu hotovosti na splátky. Slová bývalého ministra financií Henryho Paulsona: „Každý majiteľ, ktorý si môže dovoliť splácať hypotéku, ale rozhodne sa opustiť potopenú nehnuteľnosť, je jednoducho špekulantom a niekým, kto si nectí svoje záväzky.“ Zatiaľ čo u jednych sú to prezieravé podnikateľské rozhodnutia, druhí by sa mali spamätať a naďalej platiť, pokiaľ neprídu o prácu, nevyčerpajú všetky úspory alebo nezomrú. Potom môžu zbankrotovať.

Zatiaľ čo dlžník sa zaväzuje k „x“-ročnému záväzku, poskytovateľ zjavne nie. Banka totiž drží tieto pôžičky pár sekúnd, nanajvýš minút a hneď ich posúva niekomu inému. Prečo by majiteľ domu mal spraviť iné ako chladné, vypočítavé podnikateľské rozhodnutie? Navyše, po dôkladom zabalení týchto pôžičiek bankou do jedného koša s ďalšími a predaji inej banke, či investorovi, vôbec nie je jasné, komu dlžník vlastne spláca peniaze. A ak neviete, komu ste dlžní, nie ste dlžní nikomu. Stačí sa pozrieť na bordel, aký majú banky s exekúciami amerických nehnuteľností. Napríklad na Floride bolo štandardnou praxou zničiť pôvodné zmenky potom ako sa fyzický spis o pôžičke premenil na elektronický, aby „sa vyhlo zmätku“. Viacerí právnici potvrdzujú, že nikto v krajine naisto nevie, kto vlastní akú obytnú alebo komerčnú nehnuteľnosť kvôli neprehľadnému baleniu pôžičiek do derivátov.

Realitní špekulanti sú výsledkom strýčka Sama

Kedysi bankári poskytovali hypotéky do výšky tretiny, maximálne polovice kúpnej ceny nehnuteľnosti, aj to na veľmi krátke obdobie jedného až troch rokov. Majiteľov domov preto nebolo veľa. V roku 1890 vlastnilo v USA dom len 28 % ľudí. To boli buď bohatí s dostatkom vlastnej hotovosti, alebo tí, ktorí si ich sami postavili. Prenájom sa nepovažoval za žiadne druhoradé bývanie, robilo tak aj veľa boháčov, pretože našli oveľa lepšie spôsoby investovania ako do volatilného trhu s bývaním. Základy tzv. „amerického sna“ položil prezident Hoover, keď zavádzajúco spojil vlastné bývanie s nezávislosťou, iniciatívou a tvrdením, že každý správny Američan musí vlastniť dom. Po druhej svetovej vojne spustila federálna vláda kampaň „Vlastnite svoj dom“. Ak niekto tvrdí, že Američania majú vlastnícke bývanie v génoch, tára nezmysly. Toto im bolo predané s „dôsledne vykalkulovanými vládnymi politikami, ktoré presvedčili ľudí o prednostiach užívania vlastného domu na predmestí.“...  „Od 30. rokov sú Američania národom majiteľov a špekulantov s domami kvôli strýčkovi Samovi,“ cituje D. French Thomasa Sugruea, profesora histórie a sociológie na Pennsylvánskej univerzite. Postupom času a s rozširujúcimi sa zásahmi štátu do sektoru bývania bolo čoraz zjavnejšie, že ideály individuality, jedinečnosti a súkromného majetku sú len zásterkou. „Súkromné vlastníctvo bolo dobré len potiaľ, ak tí vo vláde mohli diktovať architektúru, umiestnenie domu a jeho údržbu. FHA riadila väčšinu územného plánovania bývania v USA po desaťročia, všetko v mene ochrany hodnoty ručených nehnuteľností.

Ilúziu a úlohu štátu ešte viac zvýraznil F.D. Roosevelt vytvorením Fannie Mae, čím vznikol sekundárny trh s hypotékami, zabezpečujúci ešte vyššiu dostupnosť bývania. V roku 1950 vlastnilo dom v USA 55 % ľudí, v roku 1970 už 63 %. Tí, ktorí z bubliny obviňujú Greenspana, Bernankeho, Busha, či Clintona, majú len čiastočnú pravdu. Je totiž výsledkom desaťročí vládnych politík cielených na „uľahčenie ľuďom bývať vo vlastnom.“ „Śéf Fannie Mae povedal v roku 1998, že zvýšia mieru vlastníctva domov, keď táto dosahovala 66,8 %. Teraz je 66,9 %. Takže po biliónoch dolárov, realitnej bubline, krachu bankového sektora a vyše 90 % podiele Fannie, Freddie a FHA na trhu, sme tam, kde sme začali. Nehovoriac o zničenom bohatstve za zhruba šesť biliónov dolárov. Môžeme zdvorilo požiadať federálov, nech prosím prestanú kafrať do trhu s bývaním?,“ cituje autor Anthonyho Sandersa z George Mason University.

Splácanie (štátnej) hypotéky = platenie daní

Pri posudzovaní možnosti vycúvania z hypotéky z hľadiska libertariánskej etiky si French nepomohol nikým iným ako Rothbardom. „Je ťažké si predstaviť, že on by trval na tom, že ľudia by mali byť chudobnejší a menej prosperujúcejší z dôvodu obetovania sa platenia Fannie a Freddie, teda organizáciam, ktoré sú v biznise len preto, že im Biely dom vystavil bianko šek.“ Pretože ich dlh je vlastne vládnym dlhom, jeho splácanie daňovníkmi je donucovaním. Peniaze, za ktoré nakupujú hypotéky sú získavané predovšetkým cez donucovanie a násilie voči súkromnému majetku. Takéto donucovanie nemôže byť nikdy oprávnené z libertariánskeho hľadiska.  Podľa neho sa treba zbaviť mýlneho zmýšľania, ktoré považuje dlh štátu za produktívny kontrakt medzi dvomi legitímnymi vlastníkmi. Autor si tiež všíma dôvody, prečo banky nepovoľujú dlžníkom tzv. krátke predaje. Je to dané zmeneným zákonom o účtovníctve, podľa ktorého ... No ale nebudem všetko prezrádzať. Prečítajte si to sami.

Niekto môže namietať, že ostatní sa obetujú, ak ten, kto strategicky zbankrotuje si neplní svoje záväzky. Ale opäť, krachujúci dlžník necúva z tohto bez nákladov a veriteľ vzal na seba podnikateľské riziko pri poskytovaní úveru. Preto im ako zábezpeka slúži dom a nepožičiavajú peniaze za pekný úsmev. A tu sa znova dostávame k otázke s jednoznačnou odpoveďou, či súčasní veritelia vôbec podstupujú nejaké riziko? Vlády v USA aj Európe totiž možnosť krachu „príliš veľkých“ bankových a hypotekárnych domov nepripúšťajú, bez ohľadu na to, koľko zlých úverov majú v portfóliu. Čiže súkromné zisky a socializované riziko. Hlava mince, vyhrávam. Rub, vy prehrávate. Prevrátený robinhoodovský systém.

Pri otázke o morálnosti strategického bankrotu odpovedajú mnohí, že je to v poriadku, ak si nemôžete dovoliť splácať. No ak áno, je to vraj nemorálne. No čoho by sa mal človek vzdať, aby mohol naďalej splácať ?, pýta sa D. French. Jedla, vzdelávania, dopravy, peňazí, z ktorých bude žiť v starobe? V časoch hyperinflačného weimarského Nemecka sa ženy a dcéry zo strednej vrstvy spoločnosti stávali prostitútkami, len aby mala rodina strechu nad hlavou a čo jesť. „Je strategickým bankrotom, ak ženy z rodiny sexuálne neobslúžia klientov výmenou za peniaze, z ktorých splatia hypotéku? Ak nie, potom je divné, že títo moralisti spravili čiaru práve tu.“

Opustiť svinstvo

A tu prichádza na časté slová Murrayho Rothbarda, ktoré dnes zaznievajú napríklad od Douga Caseyho. Jedným z prínosov pre spoločnosť v prípade, ak vláda neuznáva svoj dlh alebo zbankrotuje je, že ľudia budú dvakrát zvažovať dať jej ďalšie peniaze. Politici totiž nimi budú beztrestne mrhať, ak si štát môže neustále požičiavať. Ostáva len dodať, že politici mrhajú peniazmi, ktoré ukradli ľuďom, za každých okolností, nielen „požičanými“.

Majitelia domov „pod vodou“ sa ich nezbavujú nie preto, že cítia povinnosť uspokojiť veriteľov. Je to preto, že nechcú pocítiť sklamanie z kúpy na vrchole trhu s príliš vysokým úverom. Namiesto finančne racionálneho rozhodnutia, teda predaja domu, radšej naďalej platia, odôvodňujúc to povinnosťou platiť až do trpkého konca, no tajne pritom dúfajú, že ich prezieravosť vzkriesi rely cien domov. Tieto vyhliadky sú však v mnohých mestách beznádejné. Na ceny svojich hypotekárnych zábezpek sa pozerajú cez ružové okuliare aj veritelia, ktorým však štát kryje chrbát

Strategicki bankrotujúci majitelia nechcú podviesť veriteľov ukradnutím peňazí a útekom. Poctivo platili a pozorovali, ako cena ich domu klesá. Obrátili sa na veriteľov, aby našli kompromis, no bez odozvy. Vo finančnej sebaobrane sú teda prinútení vycúvať.

Na druhej strane transakcie stoja vládne kreatúry udržované silou, násilím a svojvoľnými zmenami v účtovných pravidlách. „Či si môžete dovoliť splácať alebo nie, ak vám dáva zmysel vycúvať, je to to, čo by ste mali spraviť. Nikdy žiadny nekrológ neznel: „Bol to dobrý a morálny človek. Zomrel zlomený, jeho rodina trpela, ale nikdy nezanedbal splátku Fannie Mae.“ Vycúvanie nie je porušením slobodnej etiky. Môže to byť začiatok jej znovuobjavenia. Žijeme v časoch, kedy sa fyzické vlastníctvo stáva ešte menej hodnotné ako život, ktorý môže vzniknúť vo svete číslic, ktoré nepoznajú žiadne pozemky a štáne hranice. Rovnako ako sa kapitál stal medzinárodným pred niekoľkými desaťročiami, s veľkým prínosom pre slobodu a prosperitu, tak môžeme tento trend nasledovať dnes. Opustiť to svinstvo, ktoré tu nechal štát a vytvoriť nový život, ktorý sa vzoprie popudu ovládať.“

Poznámka na záver

Hypotéky bez postihu sú v podstate jedinečné len pre Spojené štáty. Preto klesajúce ceny bytov a domov v Európe nespúšťajú vlnu bankrotov a exekúcií. Veriteľov od toho odrádza možnosť ísť po inom majetku dlžníkov, či dokonca budúcom príjme. Veľmi dôležitým rozdielom medzi americkými a európskymi hypotékami je, že v prípade krachu dlžníka môže veriteľ v USA zvyčajne zabaviť len založenú nehnuteľnosť, aby tak kryl svoju prípadnú stratu. V Európe a vo väčšine zvyšku sveta môže veriteľ zvyčajne plne postihnúť dlžníka a v prípade defaultu môže uplatniť záložné právo aj na jeho iný majetok a budúce zdroje príjmu. Preto na európskom kontinente existuje väčšia motivácia splácať hypotéku, zatiaľ čo v USA môžu dlžníci zbankrotovať a opustiť dom. Maximálnym negatívnym dopadom je negatívna známka v úverovom registri.



Nálepky: , , , , , , ,

Nedeľná chvíľka forexu: Euro býci zutekajú pred medveďmi

Hoci podľa kalendára zima začala len nedávno a medvede by mali už spať, aj súčasné počasie vonku naznačuje, že ešte budú hľadať potravu. Bernanke robí všetko pre skorší koniec dolára, no ani európski politici nezaháľajú. Bez ohľadu na súčasný stav ekomík, či menových politík na týchto kontinentoch, nasledujúce dni a týždne by mali priať spomedzi tohto dua titanikových mien viac euromedveďom. Prečo? Lebo graf. Teda technický pohľad na tento pár.


Dôvod č. 1: Minulý týždeň trh prerazil kľúčovú hranicu 200-dňového priemeru na úrovni 1,3080. Pravda, rovnaká situácia nastala už posledný novembrový deň a býci sa vtedy ešte dokázali pozviechať po hranicu 1,34. Táto bola atakovaná potom ešte dvakrát, no vždy neúspešne. Trojnásobné jasné zamietnutie tejto úrovne, dokonca aj počas sviatkového decembrového obchodovania s nižším objemom a tradične vyššou bujarosťou (volatilitou) dáva tušiť, že pohyb nadol môže byť razantný.


Dôvod č.2: Formácia trojitého vrcholu na dennom grafe. Už spomínané trojnásobné neúspešné atakovanie prieniku nahor (mimochodom 38 % fibonacciho úrovne) v decembri vytvorilo „triple-top“, po ktorom, ako uvádza každá základná forexová príručka, možno očakávať výrazný pohyb opačným smerom.


Dôvod č.3: A potvrdenie tohto pohybu v našom prípade začína pod hranicou 1,2980, ktorá predstavovala najnižší bod a support v decembrovom nemastnom-neslanom kolísaní trhu do strany (dni, kedy trh netrenduje). No a ako vravia učebnice, po „čope“ prichádza trend. Čop bol zrušený prelomením úrovne 1,2980, takže by mal nasledovať trend.


Dôvod č.4: Okrem minulotýždňového prerazenia 200-dňového priemeru trh prelomil zároveň aj ďalšiu dôležitú support hranicu v podobe trendovej čiary, ktorá odolávala od konca vlaňajšieho augusta.


Dôvod č.5: Nedeľňajšie večerné otvorenie trhu v Ázii s výraznejšou medzerou smerom nadol dáva niečo tušiť.



Ale ako sa vraví, trader mieni, forex mení. Takže napriek množstvu dôvodov môžu nasledujúce dni vypáliť úplne inak. „Big boyz“ nikdy nespia a radi nasierajú drobný forexový ľud, snívajúci svoj sen o krajších zajtrajškoch. Napriek tomu, sú dni kedy všetci bez ohľadu na výšku účtov vidia na grafe to isté. A vtedy treba mať tlačidlá myší vyčistené a pripravené na potenciálne najlepšiu jazdu života. Takže pripraviť „sell“ príkazy, pripútať sa (zadať stop-loss) a bdieť!



Nálepky: , ,

Spútaní minulosťou

Jim Davidson

(preložené z tohto originálu)

Ak navštívite zoologickú záhradu alebo cirkus, či dokonca vidiecku farmu v Indii, Thajsku alebo iných častiach Ázie, môžete tam nájsť ochočené slony. Tieto veľmi veľké, vznešené a mocné tvory sú naozaj vcelku ochotné pracovať s ľuďmi. Napriek tomu sú často uväzované veľmi slabým lanom.

Samozrejme, zdá sa absurdné, že by obrovské zviera bolo zaistené tak chabým prostriedkom. Porozprávajte sa s trénermi slonov a ubezpečia vás, že lano je len symbolické. Slon sa v skutočnosti môže uvoľniť. Teda prečo tak nespraví?

Ste v Thajsku, pracujete na cestnom projekte na vidieku a tamto je nekonečné okolie. Iné slony, s ktorými môžete mať sex. Nekonečná štedrosť jedla. Prečo tento slon dvíha a prenáša obrovský kmeň?

Odpoveďou je klamlivý trik. Tréner používal lano, keď bol slon ešte mláďaťom. V tom čase bol povraz príliš silný a mohol zadržať mladé zviera. Tak sa naše sloníča dozvedelo, že vtedy neuniklo, pretože nemohlo. Uvedomilo si skutočnosť, ktorá sa stala mylnou s tým, ako rástlo. A teraz sa nevyslobodí, hoci môže, pretože je presvedčené skúsenosťou z minulosti, ktorá však už nie je použiteľná. Tréner zavádzal slona o súčasných podmienkach prostredníctvom zážitkov z jeho minulosti.

Netešte sa a nežasnite teraz nad vašim mozgom. Slon má veľmi veľký mozog v porovnaní s telesnou hmotnosťou. Jeho mozog je oveľa väčší ako váš. Toto nie sú hlúpe tvory, ale úžasne zložité, spoločenské a kreatívne zvieratá.


Vaša minulosť

Pri každej udalosti, ktorú ste zažili, existujú dva aspekty. Prvým je to, čo sa stalo. Skutková podstata udalosti. Kto čo spravil, čo bolo povedané, komu sa veci prihodili alebo povedali, kde, kedy a ako. Všimnite si, že „prečo“ sa tu nenachádza.

Druhým aspektom je to, aký význam ste tomu priložili. Vaša je nielen skúsenosť (zážitok), ale aj jeho vlastná interpretácia. Máte svoje zdôvodnenie, „prečo“ sa tieto veci stali.

Slony ho majú tiež. Slon ako mláďa bol zviazaný. Neoslobodil sa. Takže áno, vravím, že má výklad (interpretáciu) toho, čo sa stalo. A presvedčil sám seba, že pretože sa nevyslobodil, nemôže sa vyslobodiť.

Možno si zvykol na povraz, zajatie. Možno si začal zvykať na rutinu. A podľa všetkého svoje zohrali aj „mrkva“, jedlo, pekné veci na hranie, sprchy, bahno a hocičo iné, čo dostávajú slony v zajatí. Ale interpretácia ostáva: Nemôžem uniknúť z týchto povrazov.

Presne takto to v skutočnosti nie je. Vzťahovalo sa to na slonie mláďa, ktoré bolo, nie na dospelého slona, ktorý je. Minulé udalosti môžu byť hoci aj zabudnuté, no ich výklad prežíva a nosí sa ako batožina na neohrabanom hrubokožcovi. Zostáva v zajatí, pretože si vytvoril pravdivú interpretáciu, ktorá sa stala mylnou. Nevyslobodil sa, lebo kedysi nemohol. Teraz sa môže vymaniť zo zajatia, ale nerobí tak. Taký je podvodný trik, taká je ilúzia, také je vaše zajatie.


Vaša budúcnosť

Takže ďalším ťažkým a životne dôležitým krokom je oddelenie toho, čo sa stalo, od toho, aký význam ste tomu priložili. A uvidieť, že to, čo teraz môžete spraviť, je nájsť posilujúcejšiu interpretáciu toho, čo sa stalo.

Nie ste tým, čo sa stalo. To, čo sa vám prihodilo, je len to, čo sa prihodilo vám. Časťou „batožinového“ aspektu je, že sa držíte toho, čo sa stalo, ako keby to bola vaša identita. No nie je to vaša identita. Je to len vaša minulosť.

Vašou príležitosťou teraz je načrtnúť budúcnosť, ktorú chcete vy. Človeka, ktorým chcete byť. A vytvoriť takú budúcnosť a takého človeka. Časť budúcnosti je spojená s minulosťou, pretože súčasnosť vzišla z minulosti. Ale časť tejto budúcnosti je úlne nenaformátovaná a pripravená na návrh z „tabula rasa“, z čistého listu. A nechať minulosť naďalej vládnuť nad tým, kým ste a kým môžete byť, znamená obmedziť to, čo môžete teraz robiť a čo môžete v budúcnosti vytvoriť.

Ak vytvoríte budúcnosť dívaním sa do minulosti a potom pridaním vecí, ktoré preferujete a odstránením vecí, ktoré nemáte radi, budúcnosť bude viac podobná minulosti do určitej miery a menej podobná v iných ohľadoch, no zostane VIAC alebo MENEJ rovnaká. A to nie je dobré.

Ste viac ako nejaká verzia minulosti, ste schopní vytvárať budúcnosť, ktorá je viac ako postupnou úpravou predošlých časov. Ste schopní navrhnúť budúcnosť zo základných surovín a uskutočniť ju celú bez ohľadu na minulosť.

Ale pre získanie tejto schopnosti a jej plné vyjadrenie sa musíte zbaviť minulosti, pustiť sa jej ako aj vecí, ktoré vás držia, teda batožiny minulosti. Neznamená to, že máte vymazať spomienky, tých sa nemožno zbaviť. Nie popierať, že sa veci stali – nemôžete a nemali by ste zapierať, čo sa udialo. Ale uznať, že sa stali a následne si všímať, že vás nezaväzujú. Že okovy minulosti sa vás netýkajú.

Potom uvidíte, že ste úplne oslobodení od toho, čo sa stalo, pretože ste konečne prekonali ten význam, aký ste tomu pripisovali.


Publikované aj na stránke Individual Sovereign University



Nálepky: , ,

Zlatá dekáda na obzore (6.): Zdroje a linky

Ak by niekomu náhodou chýbali linky k seriálu o zlate, tu sú. Nie, nezabudol som, ale bolo ich toľko, že sa pri tvorbe miešali, preto som ich nechal na samostatnú časť.


Nathan Lewis: „Gold Never Has Been (and Never Will Be) in a Bubble“

http://dailyreckoning.com/gold-never-has-been-and-never-will-be-in-a-bubble/


Jeff Berwick: „Gold At Foothills Of a Mania“

http://www.safehaven.com/article/18672/gold-at-foothills-of-a-mania


Julian D. W. Phillips: „Have Central Banks Lost Control of the Gold Market?“

http://www.financialsense.com/contributors/julian-phillips/have-central-banks-lost-control-of-the-gold-market


Richard C.B. Johnsson: „Why Gold?“

http://www.lewrockwell.com/orig5/johnsson8.1.1.html


The Financial Times: „The Power Has Shifted: Individuals Now Own More Gold Than Central Banks“

http://www.economicpolicyjournal.com/2010/10/power-has-shifted-individuals-now-own.html


Gary North: „Why Gold Is Rising“

http://www.lewrockwell.com/north/north889.html


Adrian Ash: „Speculating in Gold“

http://www.safehaven.com/article/18068/speculating-in-gold


Richard Mills: „Silver Two Of Seven“

http://www.aheadoftheherd.com/Newsletter/Silver%20Two%20of%20Seven.htm


Investment Scoring and Timing Newsletter: „The Big Move Is Still To Come!“

http://investmentscore.com/editorials/the-big-move-is-still-to-come.php


Peter Schiff: „The Golden Decade“

http://www.lewrockwell.com/schiff/schiff105.html


Prieur du Plessis: „Gold Bullion Advances in All Currencies“

http://seekingalpha.com/article/202163-gold-bullion-advances-in-all-currencies


Jennifer Schonberger: „The Future of Gold, the Dollar, and More“

http://www.fool.com/investing/general/2009/12/11/the-future-of-gold-the-dollar-and-more.aspx


Vincent Fernando: „Roubini: A Big Crash Is Coming, But I Don´t Believe In Gold“

http://www.businessinsider.com/roubini-i-dont-believe-in-gold-2009-10


Saxo Bank: „Cena zlata v roku 2010 môže poklesnúť až na 870 USD“

http://www.finance.sk/zpravy/finance/30513/


David Karsboel (Saxo Bank): „Ako vysoko sa ešte môže vyšplhať zlato?“

http://ako-investovat.sk/index.php/trhy/79-saxo-bank/162-ako-vysoko-sa-moze-este-vysplhat-zlato-


Nouriel Roubini: „Vývoj zlata sa podozrivo podobá bubline“

http://finweb.hnonline.sk/c3-39708280-kP0000_d-roubini-vyvoj-zlata-sa-podozrivo-podoba-bubline


Radovan Žuffa: „Pozlátené ambície zlata“

http://profit.etrend.sk/ludia-a-udalosti/pozlatene-ambicie-zlata-3.html


Jaroslav Brychta: „Kdy splaskne bublina s cenou zlata?

http://aktualne.centrum.cz/finance/penize/investice/clanek.phtml?id=652443


CI Komodity: „Odporúčania pre rok 2010“

http://www.cikomodity.com/trhovy-komentar/komentar-odporucania-pre-rok-2010_02012010.htm


Juraj Karpiš: „Zlaté časy sa vracajú“

http://blog.aktualne.centrum.sk/blogy/juraj-karpis.php?itemid=513



Nálepky: , , , ,

Zlatá dekáda na obzore (5.): Môže sa nafúknuť bublina?

Ak sa naozaj nafúkne zlatá bublina, bude spôsobená politikou centrálnych bánk. Tá je príčinou postupného rastu ceny od začiatku tohto tisícročia. Rýchle spľasnutie ceny môže podľa niektorých spôsobiť koordinovaný postup pri politike centrálnych bánk, teda globálne zvyšovanie úrokov.  No ani rastúce úrokové sadzby nie sú žiadnou zárukou, že zlato prestane stúpať. Aspoň tak to potvrdzuje ich historická korelácia (viď grafy).


Faktom je, že mainstreamoví investori zatiaľ nezačali nakupovať zlato. A nebudú tak robiť až pokiaľ sa nedostaví záverečná fáza vysokej inflácie. Politici, bankári a vôbec keynesiánci sa voči zlatu stavajú prinajmenšom nepriateľsky. Anti-zlatá propanganda prebieha už niekoľko desiatok rokov. Títo ľudia nezmenia názor a len neochotne akceptujú, ak drobní investori, ktorí doteraz držali väčšinu peňazí v rôznych peňažných alebo podielových fondoch, konečne prídu na to, že by mali väčšiu čiastku premiestniť do kovov. No tento pohyb nepríde v dôsledku rozhodnutí manažérov podielových fondov kúpiť akcie ťažobných spoločností. Bude výsledkom presunu investorov z akcií, dlhopisov, peňažného trhu do niečoho, čo dúfajú, že je zlato, nie nejaký sľub vyplatenia zlata niekedy v budúcnosti. Keď si priemerný investor uvedomí, že nemôže už viac dôverovať centrálnym bankárom, až potom uvidíme výrazný pohyb v zlate. Až vtedy tí, ktorí už teraz ohlasujú zlatú bublinu, môžu mať pravdu. Dovtedy netreba strašeniu niektorých manažérov hedžových a investičných fondov o bubline prikladať vážnosť.

Ak by všetky centrálne banky sveta chceli naozaj stabilizovať meny a dať ruky preč od akciových, hypotekárnych, dlhopisových trhov alebo trhu s komoditnými futures, potom by logicky nasledoval kolaps ceny zlata. Ale ako vraví Gary North, toto nie je svet, v ktorom žijeme.


Postupné strácanie dôvery v digitálne peniaze prebieha na celom svete. Takéto udalosti sa v histórii ľudstva nedejú často. Ale ak nastanú, je ťažké ich nejako zvrátiť. A my máme práve tú príležitosť byť pritom. Každodenná fluktuácia ceny nie je nijako podstatná, pokiaľ s touto komoditou denne neobchodujete. Podstatný je dlhodobý trend, ktorý je už takmer dekádu stúpajúci. A ešte ďalšiu môže byť. Kedy sa môže skončiť? Nie vtedy, keď to vyhlásia tzv. „investiční experti“, ktorí v živote ani nič iné netvrdili. Tí istí analytici z Wall Street, ktorí nevideli dot.com bublinu a realitnú bublinu, teraz upozorňujú, že stúpanie zlata sa o chvíľu skončí a cena je už premrštená. To isté vraveli vždy, keď sa cena prehupla cez každú stovkovú hranicu.

Tento moment môže prísť vtedy, ak majitelia zlata budú presvedčení, že opäť môžu dôverovať centrálnym bankárom (abstrahujme od predstavy, že po krachu súčasného peňažného systému tu bude niečo iné ako štátny monopol na peniaze). V januári 1980 sa cena vyšplhala na vyše 800 dolárov. V dnešnej cene by to bolo zhruba 2400 dolárov. Zhruba od tejto úrovni vyššie sa možeme začať podľa niektorých baviť o tom, či je cena umelo nafúknutá. Pred dvetisíc rokmi bolo možné za uncu zlata kúpiť primerané oblečenie. Teraz to isté, možno aj niečo viac. Od tejto úrovne vyššie už sa jedná o špekuláciu. Podľa toho, čo sa za zlato dá kúpiť, sa nezdá, že je jeho cena je podhodnotená. V súčasnosti je cena primeraná, tvrdí Bill Bonner. „Zlato od tejto úrovne je špekulácia. Ale špekulácia len na akademikov, ktorých zasvätení páni (šéfovia centrálnych bánk) aplikujú ich najnovší šialený plán – masívnu infláciu nových peňazí. Aká bude cena zlata ako uchovávača skutočnej hodnoty, ak uspejú?“


Rovnako ako na všetkých býčích trhoch aj tu platí, že väčšina cenového nárastu prichádza pred koncom cyklu, tesne pod vrcholom. No od tejto záverečnej mánie sme vzdialení podľa mňa niekoľko rokov. Dekádu po odštartovaní súčasného býčieho šprintu sme stále len pri polovici vrcholu po zohľadnení inflácie. Toto stúpanie je až na výnimky pomalé a pravidelné, s konsolidačnými prestávkami. Poklesy investori využívajú na nákup. Ani z technického hľadiska graf so zlatom nevykazuje náznaky cenového špicu.

Ekonomické faktory, ktoré katapultovali cenu nahor osemnásobne z roku 1976 do 1980 boli rovnaké ako tie dnešné. Peňažná inflácia a snaha roztočiť kolesá zotavovania ekonomiky. Ibaže dnes sa k tomu pridáva niekoľko ďalších, už spomínaných faktorov. Jedného dňa bude musieť džin naspäť do fľaše, no nebude to tak skoro.

Ak by vlády vo svete zvrátili súčasný smer, teda odrazu by sa ich rozpočty dostali do plusu, a ak by centrálne banky (USA, EÚ, Japonsku, či Číne) agresívne zvýšili úrokové sadzby na rozumnú úroveň 5 – 7 %, nie len o štvrť bodu každých pár mesiacov, potom by sa zlato pravdepodobne nedostalo k 5 000 USD. No dobre vieme, že toto sa nestane. Ak ani prudký pokles dolára neodradí FED od tlačenia nových peňazí a výrazne nezdvihne úroky a nestiahne likviditu z obehu, potom sa dolár premení na konfety. Potom nastane hyperinflácia. Vtedy cena zlata neskončí na pätisíc dolároch, ale podľa Petra Schiffa môže stúpať k 50, či 500-tisíc (áno, uletené čísla, ale rovnako tak hyperinflácia). Ak totiž neexistuje limit pre objem mien tlačených zo vzduchu, potom neexistuje ani hraničný strop ceny zlata alebo čohokoľvek iného so skutočnou hodnotou.

Iný pohľad na zlato hovorí o tom, že jeho hodnota je stála. Zmeny ceny odrážajú zmeny mien, ktoré sú s kovom porovnávané. Zlato samotné je v podstate neutrálne. Ak sa teda podľa tohto predpokladu jeho hodnota nemení, potom nemôže byť ani nikdy v bubline. Nastávajú časy, kedy ľudia zúfalo menia papierové peniaze za kov, no je to z dôvodu kolabovania hodnoty papierových peňazí. So zlatom to nemá nič spoločné.

Ako príklad môže slúžiť prehľad najväčších býčích trhov so zlatom za posledných sto rokov:

Roky 1920 – 1923: cena zlata v nemeckých markách vzrástla zo 160/uncu na 48 biliónov/uncu.

1945 – 1950: cena zlata v japonských yenoch stúpla zo 140 na 12 600/uncu.

1948 – 1967: v brazílskych cruzeiros zo 648 na 94 500 za uncu.

1970 – 1980: v amerických dolároch z 35 na 850 za uncu.

1982 – 1990: v mexických pesos z 8 000 na 1 025 000 za uncu.

1989 – 2000: v ruských rubľoch z 1 600 na 8 120 000 za uncu.


Preto pojmy ako „dopyt klenotníkov“, „vrchol zlata“, či „zlatá bublina“ strácajú význam a na hodnotu zlata majú zanedbateľný vplyv. Podľa Nathana Lewisa (The Daily Reckoning) akýkoľvek pokus nejako ohodnotiť zlato je stratou času. Koncepty ako „cena zlata upravená o infláciu“ alebo „pomer ceny zlata a ropy“, či „pomer celkového dlhu, meny voči množstvu zlata“, sú nezmyslom. Vec nemeniaca svoju hodnotu nikdy nie je lacná alebo drahá. Presne toto znamená slovné spojenie „zlato sú peniaze“. Cena môže dosiahnuť päťtisíc, desaťtisíc, stotisíc, milión alebo miliardu dolárov za uncu. „Hlásatelia bubliny budú peniť z úst až pokiaľ si nakoniec neuvedomia, že nikdy tu žiadna zlatá bublina nebola, ale bol to len krach papierových peňazí. Zlato sú peniaze. Vždy boli. Pravdepodobne vždy budú. Tento krát je to iné? Nemyslím si.“

Tzv. „dumb money“ (individuálni investori, ktorí príležitostne pozerajú CNBC kvôli burzovým tipom), vlády a centrálne banky, všetci títo pomaly chápu tomu, čo sa práve deje. Dokonca aj Jim Cramer (moderátor relácie Mad Money na CNBC) už má rád zlato. Ak toto nie je dôkaz toho, že sa dostávame do fázy šialenstva ...

Napríklad kanadský The Globe and Mail zo 4. januára 1980 pekne ilustruje, ako bude vyzerať koniec býčieho trhu so zlatom. Článok prichádza s nespočetnými príbehmi o vytváraní radov, ktoré sa začali tvoriť od skorého rána, kde veľa ľudí priznalo, že volali do práce s tým, že sú chorí, len aby sa mohli postaviť do radu a kúpiť si zlaté mince. Od Toronta, po Londýn a Paríž všetky boli vypredané. Takto nejako vyzerá koniec šialenstva. Ale súčasné titulky v denníkoch zatiaľ hovoria niečo iné. Pre porovnanie titulka Calgary Herald zo 14. septembra 2010. „Calgarians Rush to SELL Gold After Record High Hit“. Ľudia tvorili zástupy, len aby mohli zlato predať! Nič nás nemôže utvrdiť v našej pozícii so zlatom viac ako takýto nadpis. Pravda, od septembra už uplynulo pár mesiacov, podobné nadpisy sa mohli zmeniť napríklad na „Cena láme rekordy v očakávaní ďalšieho rastu, no analytici upozorňujú na bublinu“ (vyhľadávač Google našiel len minimum článkov o zlate v súčasnosti v slovenských médiách). Ďaleko od situácie zo začiatku roka 1980.

Ćlánok je publikovaný aj na stránke Mises.cz



Nálepky: , , , , , , , ,

Zlatá dekáda na obzore (4.): Ekonómovia, analytici a cirkusanti

„Neverím zlatu. Môže rásť len z dvoch dôvodov. Prvým je inflácia a my žijeme v deflačnom svete s nadbytkom kapacít a slabým dopytom, vysokou nezamestnanosťou. Takže žiadna inflácia tu nie je a nebude tu v najbližšom čase. Jediným prípadom, kedy môže rásť cena s defláciou je, ak máte Armagedon, ďalšiu krízu. No tomuto riziku sme sa vyhli. Takže všetci zlatokopi, ktorí tvrdia, že zlato vzrastie na 1 500, 2 000 dolárov, hovoria jednoducho nezmysly. Bez inflácie alebo krízy nemá zlato kam ísť. Áno, môže ísť nad tisíc dolárov, ale nemôže vzrásť o 20 – 30 %, pokiaľ nepríde inflácia alebo ďalšia kríza. Nič z tohto v dohľadnom čase nevidím ako pravdepodobné. Možno o tri, štyri roky. No nie skôr.“

Buuaaahaahaaa!!! Hádajte komu patria tieto slová... Nikomu inému ako Dr. Záhubovi – Norielovi Roubinimu, ktorého mainstreamové médiá často označujú ako za prvého, kto predpovedal vraj už pominuvšiu krízu. Prosím pekne, v roku 2007, keď už bolo aj ekonomickým amatérom nezaujímajúcich sa o rakúsku ekonómiu jasné, že niečo musí prasknúť! V kontexte toho preto vôbec nie sú jeho slová prekvapujúce, a už vôbec nie hodné pozornosti, ale len na pobavenie. A to ich vypustil nie tak dávno, len pred rokom.

Predovšetkým, u každého establišmentského ekonóma by bolo šokom, keby prehlásil, že verí niečomu, čo má reálnu hodnotu, napríklad zlatu. Áno, rast zlata môže podporovať deflácia a inflácia. Avšak to prvé tu zatiaľ nebolo a v dôsledku aktivity centrálnych bánk zrejme ani nebude, to druhé už sa deje. Navyše, nejako som nezaregistroval, že by kríza odišla. Zlato na 1 500 USD nezmysel? Toto je najnevydarenejší vtip o tomto kove, aký som v ostatnom čase počul. Bez inflácie a krízy vraj nemá zlato kam ísť – woooow. Ibaže tu máme jedno aj druhé zároveň. Cena nemôže vzrásť o 20 – 30 % - woooow. Ale môže Nouri, a presne o toto číslo aj vzrástla. Len za posledný rok.

V časoch kedy Roubini možno snoval ďalší zo svojich ekonometrických modelov, aby poopravil premenné na základe dot.com bubliny, o ktorej predtým netušil (?), napísal Marc Faber (toto je originálny Dr. Záhuba) v roku 2002 knihu „Zajtrajšie zlato“, ktorá je doteraz jedným z najlepších titulov o investovaní na trhu a v ktorej okrem iného pojednáva aj o príčinách a dôsledkoch hyperinflácie a úteku od papierových peňazí ku vzácnym kovom.

Ale aby sme po prognózy mimo misu nechodili ďaleko, tu je pravidelná predpoveď Saxobank na začiatku tohto roku: „... Navzdory tomu, že veríme v dlhodobý rast zlata (ktoré by sa mohlo do roku 2014 vyšplhať na hladinu 1 500 USD), tento obchod sa zdá byť až nadmieru jednoduchý a láka príliš mnoho hráčov na to, aby bol krátkodobo výnosný. Výrazná korekcia smerom k hladine 870 USD by mohla vyradiť špekulantov, ale pritom zachovať dlhodobý rastový trend. ..... Našim cieľom je 1 200/trojská unca počas jedného roka a 1 500/trojská unca v období piatich rokov. Z krátkodobého hľadiska však predpokladáme, že zlato ovládol veľký špekulatívny prvok a korekcia môže byť spôsobená odrazom USD. Očakávaná zmena k upevneniu monetárnej politiky v USA by mohla mať pravdepodobne negatívny dopad na ceny zlata. Predpokladáme však, že k tomu dôjde až v druhej polovici roku 2010 alebo ešte neskôr.Hehe, takže 870 a upevnenie monetárnej politiky, vravíte?

Alebo ďalšie úsmevné príklady spred roka:  „V. Vaňo sa pritom odkazuje na predpovede devätnástich komoditných analytikov, na ktorých sa spolieha agentúra Bloomberg. Tí očakávajú v treťom štvrťroku 2010 cenu zlata na úrovni 940 dolárov za uncu, najskeptickejší dokonca 850 dolárov. „Budúcnosť žltého kovu, najmä blízko súčasných rekordov, preto nepôsobí tak trblietavo, ako by sa zdalo,“ dodáva úsmevne V. Vaňo. ... Čo však z dohadov o nemanželskom vzťahu dolára a zlata pre dnešok vyplýva? Že hoci zlato je blízko zlomenia tohtoročného rekordu na  1 030 dolároch za uncu, nemusí byť pre niektorých obchodníkov výnosné. „Inými slovami, napríklad pre japonských investorov, ktorí vyčísľujú zhodnotenie svojej investície v jenoch, jenová cena zlata za ostatný rok klesla o 2,5 percenta,“ ozrejmuje V. Vaňo.“

Tabuľka z dôveryhodného zdroja o znehodnotení jednotlivých mien voči zlatu hovorí niečo iné. Áno, voči jenu kov stratil. Ale v roku 2008 (v tom období okrem neho aj švajčiarsky frank a yuan). Vlani to už bolo + 28 % a do apríla tohto roku 7,5 %. Kým vlani voči zlatu posilnili už len austrálsky dolár a juhoafrický rand, tento rok pravé peniaze získajú voči všetkým menám. A nasledujúce roky to nemá byť prečo inak, len výška prírastkov sa bude líšiť.

Omylní nie sú, pochopiteľne, ani brokeri (rovnaký článok spred roka): „A keďže tie aktuálne sú blízke historických maxím (v dolárovom vyjadrení), vidíme skôr priestor pre špekuláciu na pokles ceny. Úrovne blízke 1 020 dolárom za trojskú uncu sú podľa nášho názoru veľmi dobrou príležitosťou pre vstup do krátkych pozícií,“ tvrdí Ronald Ižip z CI Komodity. Spoliehať sa na dlhodobé vysoké výnosy z obchodu so zlatom (najmä z jeho futures – zmluvy na predaj a nákup), teda nie sú ideálne.“

Na akú takú obhajobu CI Komodity (teraz Trim Broker) slúži dlhodobé odporúčanie pre tento rok, teda okrem toho argumentu s defláciou, strašením fyzickým zlatom a výhodnosťou ETF fondov: „Investujte do zlata – Zlato je takmer jediná dlhodobá investícia, do ktorej sa oplatí v súčasnosti investovať. Aj napriek deflácii a možnému poklesu ceny zlata zo súčasných úrovní je zlato takmer bezrizikovou investíciou s potenciálom niekoľko 100% ziskov v najbližších rokoch. Zlato sú totižto takmer jediné peniaze, ktoré sa nedajú vytlačiť. Avšak pozor na investície do fyzického zlata, ktoré je nelikvidné alebo do fondov, ktoré nedržia fyzické zlato. Našim odporúčaním je ETF ZKB a približne 30% svojho kapitálu investovať do zlata.“

Na druhej strane nezvyčajne bystrý komentár ponúkol analytik X-Trade Brokers Jaroslav Brychta: „K tomu, aby i tento růstový impuls pro cenu zlata odezněl, proto není třeba nic menšího, než aby se náhle zvýšila důvěra investorů v papírové měny a reálnou ekonomiku, která by musela nastoupit na cestu rychlého, zdravého a především neinflačního růstu. O reálnosti tohoto nezbytného předpokladu, nechť si každý udělá svůj názor sám. Cena zlata těsně pod hranicí 1 100 USD není bublinou, která brzy splaskne, ale výsledkem snahy řešit vzniklé problémy stejnou medicínou, která současnou krizi způsobila - inflací. Přestože korekci ceny zlata po takto silném růstu nelze nikdy vyloučit, jen stěží bude tato korekce připomínat cokoliv blízkého splasknutí bubliny. Naopak, jakýkoli náhlý propad ceny zlata mohou obchodníci začít velmi rychle využívat k jeho opětovným nákupům.

Reálne videl situáciu pred rokom aj Juraj Karpiš z INESS: „Väčšina investorov však zlato stále ešte neobjavila. Určite zatiaľ nemožno hovoriť o masovom trende či zlatej horúčke. Veď celková hodnota všetkého zlata, ktoré bolo kedy vyťažené a teraz sa nachádza na zemskom povrchu je pri súčasnej cene 960 USD za jednu uncu len 5 biliónov USD. Teda ani nie polovica amerického štátneho dlhu. Napriek tomu sa zdá, že dochádza ku postupnej zmene postoja obyvateľstva a zlaté časy sa pomaly vracajú.“

Článok je publikovaný aj na stránke Mises.cz



Nálepky: , , , ,

Wikileaks vs. štát: Kto je tu vlastne teroristom?

Zverejnené diplomatické depeše zatiaľ naozaj neukázali nič šokujúco prevratné alebo neočakávané. Špicľovanie, intrigánstvo, korupciu, presadzovanie záujmu korporácií, obrovské plytvanie nakradnutými peniazmi, spolupatričnosť vládnucej triedy po celom svete, či vyvolávanie medzinárodných konfliktov. Správy ako tá, že Hillary Clintonová schvaľuje tajné zbieranie DNA a čísiel kreditných kariet diplomatov sú len čerešničkou na torte. Len tak mimochodom, nie je takéto konanie „bežných smrteľníkov“ považované za zločin? Vláda každej krajiny je presne to, čo možno z informácií Wikileaks jasne vidieť – teatrálna bábková figúrka, nahý, rozpačitý cisár.

Väčšina nedávnych komentárov v médiach triafa, ako zvyčajne, mimo misu. Predovšetkým, prečo boli diplomatické depeše zverejnené? Nie aby odhalili nejakú šokujúcu a doteraz nepoznanú pravdu, aj keď Assange niečo podobné sľubuje, čo by bolo len plus, ale nie je to podstatné. Väčšina z odtajnených informácií sú „len“ každodenné obyčajné tajomstvá, ktoré štátna bezpečnosť stráži pred ľuďmi. Ešte raz: štátna bezpečnosť zbiera informácie (aj) o ľuďoch a tají ich pred väčšinou obyvateľov. Nepripomína vám to niečo? Maličká skupina vládnucej triedy vládne a koná v našom mene na základe informácií, ktoré medzi sebou navzájom zdieľajú, no ktoré nemôžu preniknúť medzi ich voličov. Budú po upgrade režimu na Demokracia 2.0 tieto zväzky odtajnené a politický život sa bude opäť akože zbavovať štb (CIA)ákov a sliedičov?

Nemecký časopis Spiegel priznáva, že dovoľuje americkej vláde aspoň zčasti cenzúrovať obsah depeší, ktorý vychádza na verejnosť. NY Times azda netreba ani spomínať, keďže tu si politici a editori snáď aj navzájom tykajú. Nie bezdôvodne preto Wikileaks tomuto denníku neposiela ani čiarku a všetko si musia pýtať od britského Guardianu. Táto mediálna servilnosť (prinajmenšom) voči vládam teda znamená, že verejnosť sa z týchto zdrojov nedozvie plný obsah vyše štyroch tisícok dokumentov, ktoré sú vraj tak výbušné, že cudzinci, vrátane prezidentov, predsedov vlád a bezpečnostných zložiek, ktoré si bežne vymieňajú informácie so CIA nemajú oprávnenie tieto dokumenty vidieť. Odhalených nemusí byť ani ďalších vyše 16-tisíc depeší, ktoré sú označené ako tajné. Tradičné médiá sa preto zrejme budú zameriavať na „hry“, teda klebety a nelichotivé poznámky amerických politikov o ich zahraničných kolegoch.


Vládni propagandisti jačia, že odtajnené informácie môžu spôsobiť smrť mnohým ľuďom. Ak sú štátni hňupi, byrokrati alebo vojaci v ostatných krajinách v ohrození života, príčinou nie sú tieto informácie. Čo im určite hrozí je hlasný výsmech. Reakcie vládnucej elity nasvedčujú všetkému, len nie tomu, že ide o triviálnu záležitosť, ktorá sa ľahko zametie pod koberec „správne cielenou“ normalizátorskou reakciou v médiach. Alebo vyhrážanie sa smrťou Assangeovi, zatykač Interpolu a požadovanie vyhlásenia internetu za teroristický nástroj a jeho zničenie je adekvátna odpoveď na prkotinu nejakého „blázna“? Mimochodom, ak do všetkých našich emailov, akokoľvek osobných, má strkať nos vláda, prečo by všetka vládna pošta, akokoľvek citlivá, nemala byť predmetom nášho podrobného skúmania? Navyše, ak týchto darmožráčov platíme?!

Reakcie politikov a ich prisluhovačov naprieč celým politickým spektrom verne odrážajú ich pohľad na moc a jej uplatňovanie. Ľudia, ktorí daňami financujú impérium nemajú nárok vedieť nič o tom ako vlastne funguje, nedajbože ho kritizovať. Ich úloha znie jasne: dotovať celý tento bordel a držať hubu. Ak by podrobnejšie poznali, aké podvody na nich vlády spáchali, ako ich oslepili a aké vražedné zámery v ich mene vykonali, povstali by. A to establišment nemôže dopustiť za žiadnu cenu!


Assange sa nesnaží vyrobiť primitívny novinársky škandál, ktorého výsledkom by bolo vymenenie zopár úradníckych stoličiek, prípadne pri väčšom prúseri ohlásenie „reformy“ v konkrétnej oblasti. Chce odstrihnúť spojenia, ktoré celú konšpiráciu umožňujú, aby túto chobotnicu  spravil hlúpejšou, pomalšou a menšou. Assangeovou víziou Wikileaks je „previesť nás cez bahno politicky zdeformovaného jazyka na pozície jasnosti,“ teda stratégia založená na odhaľovaní tajomstiev, ktorá zabráni produkcii budúcich tajomstiev. Pointa Wikileaks je podľa neho jednoduchá – spraviť ju nepotrebnou.

Sám Assange opisuje štát akým je USA ako v základoch autoritariánsku konšpiráciu. Praktickou stratégiou pre boj s ňou je degradovať jej schopnosť konšpirácie. Štátnej moci chce čeliť tak, že ju považuje za akýsi počítač, medzi ktorého diódy hádže piesok. Podľa neho konšpiráca a autoritárstvo kráčajú ruka v ruke. Pretože autority vyvolávajú sami voči sebe odpor, môžu existovať len vtedy, ak zabránia verejnému odhaleniu svojich zámerov. Nevyhnutne sa stávajú konšpiráciou. „Autoritárske režimy svojim potláčaním individuálnej a kolektívnej vôle po slobode, pravde a sebarealizácii sami spôsobujú vznik síl, ktoré im oponujú. Ak sa plány, ktoré pomáhajú autoritám vládnuť odhalia, vyvolávajú odpor.“ Preto, aby konšpirácia prežila, musí fungovať v tajnosti a to vyžaduje základný predpoklad – kontrolovať tok informácií. Áno, väčšina známych konšpirácií je čistým výmyslom, fungovanie štátu a vlády však možno tak označiť.

Pre Assanga predstavuje konšpirácia niečo čisto banálne, jednoducho každá sieť spoločníkov, ktorí konajú v zhode a skrývajú ich záujmy pred vonkajším svetom. Sú autoritou, ktorá napreduje tým, že utají svoje aktivity do takej miery, že nevyvolá proti-reakciu.


Najviac jeho hlavu žiadajú politici a ich sluhovia, odmietajúci nevinné obete amerických vojakov v zahraničí, pre ktorých sú úbohí civilisti len „collateral damage“. Čo je ešte horšie, tí, ktorí priamo poukážu a predložia dôkaz zabíjania, sú považovaní za zradcov, teristov a sedia vo väzení (Bradley Manning). Zahraničná politika akejkoľvek vlády slúži vždy predovšetkým nie na presadzovanie nezištných „bezpečnostných záujmov ľudí“, ale domácemu mocenskému systému. V prípade USA je to korporátne spojenectvo vojenského priemyslu, ktorá ovláda štát. Zahraničná politika Saudskej Arábie slúži tamojšej kráľovskej rodine, najmä pre účely ropného priemyslu s ním súvisiacich ekonomických záujmov. A tak možno pokračovať od krajiny ku krajine, ktorých zločinecké rodiny a zoskupenia si rozdelili svet a podľa svojich záujmov sa buď bratríčkujú, alebo vedú vojnu.


Reakcia mocenských elít na celom svete je dôkazom toho, čoho sú „slobodné a otvorené demokracie“ schopné, ak sú zahnané do kúta. Predovšetkým nemôžu dopustiť, aby celý svet zistil, čo sú zač. Ľudia by totiž mohli prestať veriť ich lžiam.

Na záver si neodpustím citát Murrayho Rothbarda: „... štát, ktorého existencia závisí na zdaňovaní, je obrovskou zločineckou organizáciou, oveľa strašnejšou a úspešnejšou ako akákoľvek „súkromná“ mafia v histórii...“


Linky:

http://original.antiwar.com/roberts/2010/11/30/who-precisely-is-attacking-the-world/

http://www.lewrockwell.com/kwiatkowski/kwiatkowski259.html

http://original.antiwar.com/justin/2010/11/30/wikileaks-vs-the-political-class/

http://anarchistnews.org/?q=node%2F12834

http://zunguzungu.wordpress.com/2010/11/29/julian-assange-and-the-computer-conspiracy-“to-destroy-this-invisible-government”/

http://c4ss.org/content/5157



Nálepky: , , ,

Zlatá dekáda na obzore (3.): Centrálni banksteri už kov nekontrolujú

V časoch zlatého štandardu ho úplne ovládali. V USA sa ho zmocnili po Rooseveltovej konfiškácií zlata občanov v 30. rokoch. Jeho vlastníctvo bolo opätovne umožnené až po zrušení štandardu začiatkom 70. rokov. Aj potom však mať zlato bolo skôr privilégiom ako možnosťou. Toto platí dodnes. Práve po jeho zrušení v roku 1971, zaznamenalo zlato najväčší historický rast. Zo 42 dolárov na 850 v priebehu zhruba desiatich rokov. Bolo to výstraha ľudí, že vlády si môžu svoje papierové meny strčiť za širák. Centrálni bankári v snahe odlákať ľudí používať zlato ako peniaze a znova akceptovať papier sa rozhodli spolu s MMF predávať obmedzené množstvá cez aukcie. No tieto boli vždy rýchlo rozchytané. Banky prišli na to, že toto nie je správna cesta a aj pre ne je lepšie držať kov. Aukcie boli zastavené. Následne skúsili inú fintu. Kov požičiavali ťažobným spoločnostiam, ktoré tak financovali svoju činnosť. Bankám splácali úvery zlatom zo svojich baní. Na trh sa dostalo obrovské množstvo zlata, ktoré nemohlo byť absorbované. Cena tak v roku 1999 klesla na 275 dolárov.


Zároveň banky viedli dobre koordinovanú kampaň založenú na vyhrážkach, že môžu kľudne naraz predať všetko zlato. Trhy a analytici im to zožrali aj s navijákom. Pozíciu dolára ako jedinej globálnej rezervnej meny tak zlato už nenarúšalo. Do toho prišlo euro, ktoré postavenie kovu ešte viac oslabilo. Aby sa európski centrálni bankári uistili, že ľudia nebudú preferovať kov, zaviazali sa predávať limitovaný objem počas 15 rokov, pričom do konca tejto zmluvy chýbajú ešte štyri roky. Táto dohoda však čiastočne odstránila obavy investorov, že by banky takto mohli znižovať cenu na trhu. Tá nabrala stúpajúci kurz, ťažiari medzitým odkúpili späť všetky zahedžované pozície a vlani už prakticky ani centrálne banky nič nepredávali.


Ak by sa naozaj naraz zbavili 30-tisíc ton zlata, cena by skolabovala. A to by k nákupu prilákalo len najväčších odvážlivcov. Až do vlaňajšieho roku trh so zlatom reagoval zväčša tak, ako chceli centrálni bankári. No od začiatku 2009 centrálne banky v Európe od predajov prakticky upustili. Nikto totiž nemal chuť sa zbavovať zlata a tzv. „Washingtonskou dohodou“ deklarovali, že zlato považujú za dôležitý rezervný artikel. Rast ceny začal vyhovovať aj im.  A koncom tohto septembra všetky európske centrálne banky zastavili predaje svojich zlatých rezerv. To znamená koniec pravidelných ročných veľkých výpredajov, ktoré prebiehali v uplynulých desiatich rokoch.

Najmä západné banky sú v pre nich neradostnej situácii. Dostali sa do pozície, kedy nemôžu len tak nakupovať zlato do rezervy. Týmto by priznali, že aj ony strácajú dôveru v papierové peniaze, a to nemôžu dopustiť. A tak aspoň sedia na 30-tisíc tonách, ktoré v súčasnosti vlastnia. Jedným z hlavných dôvodov straty kontroly centrálnych bánk nad vývojom ceny je aj iná pozícia „východných“ bankárov. Tí nemajú žiaden záujem stláčať cenu nadol práve preto, že zlato potrebujú. Snahy západu o koordinovaný postup môžu spokojne ignorovať. Namiesto toho budú postupne, pomaly a najmä bez kriku nakupovať, aby nespôsobili okamžitý ošiaľ.


So zvyšovaním devízových rezerv najmä ázijských krajín si s rastúcimi deficitmi a klesajúcimi menami na západe tamojší bankári stále viac uvedomujú, že ostať závislý na papieroch je samovraždou. Pritom zlato tvorí tak nepodstatnú časť ich rezerv, že aj obyvateľov povzbudzujú televíznymi kampaňami pri jeho sporení. Hoci v Číne existujú bohaté zásoby kovu, retailový dopyt zďaleka prevyšuje tamojšiu produkciu. Čínska banka nakupuje zlato minimálne od roku 2004 a pred sebou ešte dlhú cestu k vybudovaniu akého takého zlatého portfólia. India už nedávno kúpila 200 ton od MMF, náklonnosť tamojších ľudí k zlatým šperkom netreba zdôrazňovať. má čínska banka. Rusko ako prvé oznámilo zámer zvýšiť podiel zlata v jeho trezoroch na 10 % rezerv. Podobne chabé zásoby kovu majú bankári na blízkom Východe. Len nedávno bol investor Marc Faber školiť šejkov v Dubaji o tom, ako a prečo je dobré mať zodpovedajúci objem. Tento nový prílev dopytu môže pôsobiť aj celú dekádu, ak nie dlhšie (v závislosti od chuti iných centrálnych bánk tlačiť).

Preto netreba očakávať, že vlády a centrálne banky budú vo veľkom predávať, aby znížili cenu. Hoci občasné pokusy sa môžu vyskytnúť, na druhej strane bude dostatok ďalších záujemcov, najmä bánk z východu, ktoré takúto dotáciu radi využijú.


Článok je publikovaný aj na stránke Mises.cz



Nálepky: , ,