Free Agents Network

Archív

Rubriky

200 rokov Lysandera Spoonera (1808 – 1887)


V sobotu 19. januára by sa anarchistický politický filozof Lysander Spooner dožil dvestoročnice. Ak by tu ešte bol, zrejme by neplesal nad tým, ako málo z jeho myšlienok sa uchytilo v spoločnosti a na akého netvora narástol štát. O dôvod viac pripomenúť si ich, tentokrát v trochu dlhšom rozsahu ako je na týchto stránkach zvykom.

Spooner bol právnikom v Massachusetts, abolicionista, anarchista, poštový podnikateľ, najväčší právny teoretik libertarianizmu v 19. storočí. Založil súkromnú poštu American Letter Mail Company, ktorá konkurovala štátnemu byrokratickému úradu až dovtedy, kým mu ju Kongres nezakázal (svoj podnik bránil v pamflete „Who Caused the Reduction in Postage?“). Patril tiež k prvým oponentom prohibície. Je autorom dielka „Vices are Not Crimes: A Vindication of Moral Liberty“, Lysander Spooner publikoval v roku 1882 pamflet s názvom „Natural Law, or the Science of Justice“, ktorý zaznamenal pozoruhodný úspech medzi americkými aj európskymi anarchistami a do troch rokov od vydania bol ešte tri krát znovu vytlačený. Mal byť úvodom do komplexného diela o prirodzenom práve slobody. No pre tých, ktorí chcú hlbšie pátrať po jeho myšlienkách, je určená kniha „No Treason“. Tu útočí na autoritu ústavy a vlády a bráni právo na secesiu. Murray Rothbard nazval túto zbierku „najlepšou obhajobou anarchistickej politickej filozofie aká kedy bola napísaná“.

Peniaze alebo život

Azda najznámejší a najrozšírenejší citát z „No Treason No. VI“ znamenal pre mnohých ľudí (nielen Rothbarda) posun v premýšľaní o spoločnosti: „Je pravda, že teória našej Ústavy je založená na dobrovoľnom platení daní, že naša vláda je vzájomná poisťovacia spoločnosť, do ktorej ľudia vstupujú dobrovoľne s inými ľuďmi... Ale táto teória sa celkom odlišuje od praktickej skutočnosti. Fakt je, že vláda podobne ako lupič hovorí človeku: „Peniaze alebo život.“ A mnoho - ak nie väčšina daní je platená pod touto hrozbou.“
V polovici 19. storočia si individualistickí libertariáni začínali uvedomovať, že štát nie je zlučiteľný so slobodou a morálnosťou. Zašli však len potiaľ, že presadzovali právo jednotlivca vystúpiť zo štátnej siete moci a daňového lúpenia. Ale ich neúplná teória nebola pre štátny aparát žiadnou hrozbou. Len niekoľko ľudí sa bude chcieť zbaviť jeho sociálnych benefitov. Ako sa vzdať štátu a spolupracovať k vzájomnej prospešnosti v slobodnej spoločnosti dobrovoľnej výmeny, to načrtli až Spooner s Tuckerom. Títo dvaja povýšili libertariánsky individualizmus z protestu proti existujúcim zlám na vytýčenie cesty, ktoru sa ľudia môžu uberať bez štátu. Prekonali predchádzajúcich utopistov, ktorí nevideli cieľ v už existujúcom slobodnom trhu, ale v násilnej a nemožnej vízií premeneného ľudstva.

Spooner bol posledným z veľkých teoretikov prirodzených práv medzi anarchistami a klasickými liberálmi. Vedel, že základ pre individuálne práva a slobodu je len pozlátkom, ak všetky hodnoty a etika budú svojvoľné a subjektívne, čo tvrdil úžitkový anarchista Tucker. Ale Spooner vedel, že štát je oveľa mocnejší ako akýkoľvek jednotlivec, a ak nie je možné použiť teóriu morálnej spravodlivosti ako zbraň proti štátnej tyranii, potom človek nemá žiadnu pevnú základňu, do ktorej sa môže uchýliť a poraziť ho. Nanešťastie, viacerí nasledovníci individualistických anarchistov sa sústredili len na ich chybné monetárne názory, a iné oblasti ich teórie si nevšímali.
Kritici myšlienky objektívnej morálky namietajú, že funguje ako tyrania voči jednotlivcovi. To sa stáva pri mnohých teóriach morálnosti, ale nie ak táto teória jasne rozlišuje medzi amorálnym a nezákonným. Alebo povedané Spoonerovymi slovami, medzi neresťami a zločinmi (Vices Are Not Crimes). Len zločiny, to znamená iniciácia násilia voči iným osobám alebo ich majetku, by mali byť postihované zákonom.

Nie je rozdiel medzi politickým a osobným otroctvom

Spoonerove záujmy sa nekončili pri politickej filozofii. Dotýkal sa takmer každého aspektu morálnej, ekonomickej a právnej stránky slobodnej spoločnosti. Počas 50 rokov trvajúceho písania obhajoval rozpustenie sudcovského zboru, deistickú teológiu, prirodzené právo, či írsku revolúciu. Kritizoval otroctvo, zákony postihujúce páchateľov trestných činov bez obetí, monopol pošty a obe strany americkej občianskej vojny. Napísal mnoho ekonomických pojednaní o bankovníctve a menovej reforme, zosnoval plány pre partizánsku vojnu na oslobodenie otrokov, vyjadroval sa za slobodu tlače. Spooner je určite jediným ústavným právnikom v histórii, ktorý sa zmenil na individualistického anarchistu. Navyše, čo sa často krát stáva skôr opačne, s pribúdajúcim vekom sa stával postupne a neúprosne viac radikálnejším.

Spooner rozoberal zákerné podrobenie údajne slobodných ľudí vládnym systémom, ktorý sa podľa neho začal intenzívne obmedzovať individuálne práva. „Neexistuje rozdiel v princípe, ale len v stupni, medzi politickým a osobným otroctvom.“ Národ, ktorý vybojoval zrušenie otroctva by mal byť pripravený bojovať a oslobodiť zvyšok ľudí – aj v prípade, že by to vyžadovalo zničenie ústavy.“
Spooner patril k tzv. garrisonskému krídlu abolicionistického hnutia. To sa usilovalo zrušiť otroctvo nie prostredníctvom použitia centrálnej vlády, ale kombináciou morálneho zápalu a rebelstva otrokov. Podľa Spoonera hlavným motívom Lincolna a strany volajúcej po vojne bolo zachovať a upevniť kontrolu Severu nad ekonomikou južanov. Južným štátom nemohli dovoliť vyhýbať sa clu, základného prvku merkantilistického systému, ktorý Lincoln podporoval. Finančníci zo Severu, financujúci vojnu požičali peniaze vláde Lincolna nie pre akúsi lásku k slobode a spravodlivosti, ale kvôli ovládaniu južanských trhov cez násilné vynucovanie cla. Len Spooner a pár ďalších ľudí si uvedomovalo, že by bolo zločinom a chybou snažiť sa použiť vládu na napravenie neprávostí spáchaných inou vládou.


Skvelý politický filozof, čiastočný ekonomický socialista

Z ekonomického pohľadu bol Spooner v niektorých otázkach socialista. Akceptoval teóriu hodnoty založenej na práci, mzdový systém považoval za utláčateľský, volal po ovládnutí priemyslu robotníkmi. Zisk, rentu a úrok považoval za formy vykorisťovania. Ale bol tiež protrhový. Na rozdiel od marxistov považoval nedostatky kapitalistickej spoločnosti za výsledok nie neobmedzovaného trhu, ale štátnych zásahov. Preto volal nie po zrušení súkromného vlastníctva ako socialistickí anarchisti, ale štátu. Uvedené nedostatky Spoonera dobre vystihol Rothbard v roku 1965 článkom „The Spooner-Tucker Doctrine: An Economist’s View”, v ktorom vyjadruje intelektuálny dlh voči obom pánom v ich náhľadoch na politickú teóriu (z ktorej hojne čerpal pri rozpracovávaní anarcho-kapitalizmu), hoci výhrady mal v otázke vlastníctva pôdy. No podľa neho v ekonomickej oblasti, a najmä v teórii peňazí, sa značne mýlili.

Dva základné omyly Spoonera v menovej oblasti spočívali v nepochopení podstaty peňazí a úroku. Hoci presadzoval slobodné bankovníctvo, bol presvedčený, že ak sa ponuka peňazí na trhu rapídne zvýši, úroková miera klesne na nulu a teda nie je dôvod ju meniť.
Bez štátu, ktorý vytvára podmienky a vyvoláva neustálu infláciu (v našom ponímaní sa infláciou myslí zvyšovanie objemu peňazí na trhu a tým ich znehodnocovanie), sú pokusy o úverovú expanziu na voľnom trhu nepredstaviteľné. Ak by sa niekto rozhodol vytlačiť si vlastné papieriky (napríklad pod názvom „pravá koruna“) a chcel ich použiť ako platidlo, v slobodnej spoločnosti by tak kľudne mohol spraviť. Otázka ale znie, kto by tieto lístky vzal ako peniaze? Tie totiž závisia na všeobecnej akceptovateľnosti platidla – prostriedku výmeny tovarov. A takéto médium začína pri vzácnych komoditách, ako je napríklad zlato či striebro. Kedysi silná mena dolár začínal nie ako peniaz sám osebe, ale bol viazaný na určité množstvo zlata na trhu.

Spooner si veľkú časť svojej individualisticko-anarchistickej pozície vybudoval aj vďaka odmietaniu tvrdenia, že voliť vo voľbách nevyhnutne znamená podporovať vládu. „Hlasovanie vo voľbách je niekedy považované za dôkaz súhlasu. Na druhej strane sa nikto nepýta na súhlas človeka, ktorý je obklopený vládou, ktorej nemôže vzdorovať. Vládou, ktorá ho núti platiť peniaze, odoberať služby a vzdať sa jeho mnohých prirodzených práv pod hrozbou ťažkých trestov. Tento človek vidí, že ostatní ľudia vykonávajú túto tyraniu nad ním prostredníctvom volebného hlasu. Tiež vidí, že ak sám využije svoj hlas, má nejakú šancu dostať sa z tejto tyranie iných, a to podrobením ich jeho vlastnej. Skrátka zisťuje, že ak využije hlas, môže sa stať pánom. Ak nie, bude otrokom. Inú možnosť nemá. A v sebaobrane si vyberá tú prvú. Je to podobné, ako keď je človek donútený zúčastniť sa vojnovej bitky, kde buď zabije iných, alebo iní zabijú jeho. Ak nám vládcovia dovolia realizovať tento jeden výber, akokoľvek bezvýznamný a úbohý je tento hlas nad našim politickým životom, nie je amorálne túto príležitosť využiť.“

Spooner vs. Tucker

Spooner a Tucker boli najväčšími osobnosťami individualisticko-anarchistického hnutia, ktoré prekvitalo v 19. storočí. Napriek tomu, že títo dvaja sa často spájajú do jedného prúdu, Spooner sa od mladšieho Tuckera lišil v jednom podstatnom bode. Jeho presvedčenie v slobodnú spoločnosť vychádzalo z filozofie prirodzeného práva, zatiaľ čo Tucker bol striktný utilitarista. Po smrti Spoonera ovplyvňoval Tucker smer hnutia, čo sa čoskoro prejavilo v presadzovaní kréda osobného úžitku a prirodzené právo odchádzalo do zabudnutia.

Spooner spájal vlastníctvo myšlieky s vlastníctvom materiálnych vecí. To sa prejavilo aj v jeho názore na potrebu copyrightov a patentov pre garantovanie majetkových práv pre autorov a vynálezcov. Podľa Tuckera nie je nič nerozumnejšie ako udeliť niekomu právo monopolizovať prirodzený fakt. Odmietal copyrighty a patenty s odôvodnením, že objav nezakladá právo na vlastníctvo. Podľa Tuckera „nie je požiadavka objaviteľa nápadu výhradne ho používať o nič viac, ako nárok človeka, ktorý ako prvý narazil na ropu a chce si privlastniť celú ropnú oblasť alebo ropný produkt.“ Tucker nazval Spoonerovu prácu „Law of Intellectual Property“ „pozitívne bláznivú, pretože je úplne bláznivá“.

Spooner presadzoval Lockeho princíp nadobúdania majetku zmiešaním statku a práce. Prírodné zdroje, ktoré nikto nevlastní, sa môžu stať majetkom človeka. Spooner definuje zmocnenie sa veci ako moment, pri ktorom človek vykoná prácu na veci . Napríklad pri pozemku to je vyrúbanie stromov alebo jeho ohradenie plotom. Tucker obviňoval Spoonera z obhajoby neobmedzeného vlastníctva pôdy, pretože jeho návrh by umožnil, aby „človek prišiel na časť voľného pozemku a ohradil ho plotom. Potom by prešiel na inú časť a tiež by ju oplotil, potom na tretiu, štvrtú..., stú, tisícu. Ak by už nemohol vymedziť toľko koľko by chcel, najal by si ľudí stavajúcich ploty za neho. Potom by sa mohol stiahnuť a zakázať ostatným ľuďom využívať tieto pozemky. Alebo ich uznať za nájomníkov a vyberať rentu, ktorú určí.“ Tucker sa nazdával, že teória držby a užívania pôdy vyriešila problém spravodlivosti vo vlastníctve pozemkov. Základ tejto teórie spočíva v tom, že len aktuálni užívatelia pozemku môžu byť považovaní za vlastníkov. Landlordi, ako aj prenajímanie nehnuteľností, by prestali existovať akonáhle by neprítomní majitelia nemohli uplatňovať kontrolu nad nevyužívaným majetkom. Spooner nazval túto teóriu komunistickou: „Predpoklad akéhokoľvek tvrdenia popierajúceho vlastnícke práva v akejkoľvek forme je komunizmus.“

Hoci Rothbard s touto teóriou ostro nesúhlasil (zabraňovala legitímnemu majiteľovi predať pozemok inému, či ho prenajať), považoval ju za užitočnú pre tých libertariánov a klasických ekonómov, ktorí sa odmietali zaoberať problémom pôdneho monopolu, ktorý umožňoval štátu svojvoľne prideľovať vlastníctvo pozemkov spriazneným osobám. „Nazdávam sa, že Tuckerova pozícia je v tomto prípade pred súčasnými laissez-faire ekonómami, ktorí buď nemajú názor vlastnícke právo pri pozemkoch, alebo slepo predpokladajú, že všetky pozemkové práva musia byť chránené, lebo nejaká vláda ich vyhlásila za súkromný majetok. Individualistickí anarchisti predpokladajú, že súkromné vlastníctvo pôdy môže byť uznané len tým, ktorí ju užívajú. To by ale popieralo všetky platby nájomného za pozemky, pretože len priamy užívateľ by bol považovaný za vlastníka.“

Podľa Rothbarda väčšina z Tuckerových tvrdení bola založená na jeho obave z monopolu, čo sa prejavilo aj pri bankovníctve, clách, autorských právach a patentoch. Tucker sa obával, že právo zmluvnej dohody bude dovedené do nelogického extrému. „Jednotlivec by mohol získať a držať virtuálne nároky na nespočetné parcely zeme len tým, že by na nich zanechal minimálnu prácu... a my by sme museli akceptovať fiktívne vlastníctvo takmer celého zemského povrchu malou skupinou obyvateľstva.“



Pri príležitosti Spoonerovho výročia chystá Journal of Libertarian Studies špeciálne vydanie o tejto legende anarchizmu.


Na záver jeden citát:

„Men and women may be addicted to very gross vices, and to a great many of them-such as gluttony, drunkenness, prostitution, gambling, prize-fighting, tobaccochewing, smoking, and snuffing, opium-eating, corset-wearing, idleness, waste of property, avarice, hypocrisy, .. and still be sane, compos mentis , capable of reasonable discretion and self-control, within the meaning of the law. And so long as they are sane, they must be permitted to control themselves and their property, and to be their own judges as to where their vices will finally lead them.“




Použité pramene:

http://www.lysanderspooner.org/

http://www.mises.org/journals/jls/20_1/20_1_2.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1974/1974_09.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1971/1971_10.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1972/1972_01.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1975/1975_03.pdf

http://www.mises.org/misesreview_detail.aspx?control=312

http://blog.mises.org/archives/004875.asp

http://www.mises.org/books/vicescrimes.pdf




Be Sociable, Share!


Žiadne nálepky.

Reagovanie uzatvorené.