Free Agents Network

Archív

Rubriky

S. Molyneux: „Univerzálne pravidlá morálky“

Kameň padá nadol, dym stúpa nahor, oheň páli a slnko s mesiacom sú guľaté. To sú malé pravdy, podľa ktorých môžeme odvodiť postupne veľké pravdy fyziky. No medzi veľkými a malými pravdami existujú aj ilúzie, ktoré nás oslepujú. Platí to vo svete fyziky aj morálky. Presne tak, ako kňazi a aristokracia profitovali v minulosti zo subjektívnej definície fyzickej reality a odmietali jej podriadenie vedeckým metódam, tak dnes duchovní a politici profitujú z definovania morálky ako subjektívnej kategórie a neuznávajú objektívne a univerzálne princípy. Práve tieto sa snaží nájsť Stefan Molyneux a vcelku sa mu to darí. Prvá časť anarchistickej trilógie má názov „Universally Preferable Behaviour - A Rational Proof of Secular Ethics“.


Morálka ako veda 
Stredovekí učenci obhajujúci racionálny prístup k poznatkom čelili v ich dobe rovnakým predsudkom, akým dnes musia odolávať ľudia nahlodávajúci moc cirkvi, štátu, mystickosti a subjektívneho absolútna. Vtedy mnohí z dôvodu intelektuálnej čestnosti skončili na šibenici alebo v ohni. Ako pripomína S. Molyneux, dnes čelíme oveľa menšiemu riziku a preto by sme mali byť oveľa odvážnejší v obhajobe pravdy pred dojmami (presvedčením). 
Ľudské správanie existuje v objektívnej realite, mimo našich myslí. Pojmy „mal by som“, „mohol by som“ a „preferencie“ od ľudských myslí, naopak, nemožno oddeliť. No to neznamená, že sú úplne subjektívne. Vedecká metóda ani čísla sami o sebe neexistujú, no veda a matematika sú objektívnymi disciplínami. Na rozdiel od fyzických, morálne pravidlá neexistujú v materiálnej skutočnosti a ani sa im automaticky nepodriaďujeme. No to ešte neznamená, že tieto pravidlá sú chybné, subjektívne alebo irelevantné. 
Presne ako Einstein na základe vedeckej metódy dokázal platnosť teórie relativity (ktorou šokoval celý svet), tak je možné podľa Molyneuxa prostredníctvom UPB definovať univerzálnosť morálnych pravidiel. Ako pri každej inej vede, vyžaduje to začať od začiatku, postupovať logicky a zamietať neracionálne a neempirické náhrady pravdy.
Ako všetci vedci vedia, každá platná teória musí spĺňať kritérium univerzálnosti, logickosti, empirickej verifikovateľnosti, reprodukovateľnosti a musí byť čo najjednoduchšia. Existujú subjektívne preferencie – napríklad niekto má rád bielu farbu, rád konzumuje špagety s morkadelou, atď... Tieto preferencie sa nevzťahujú na iných ľudí. No sú aj také, napríklad vražda, znásilnenie, krádež, ktoré sú násilne vnucované iným. Existujú preferencie ako logika, pravda, dôkaz, ktoré sa vzťahujú na iných (no zvyčajne nie sú násilne vnucované), pokiaľ všetci akceptujeme, že nelogické tvrdenie je chybné. Tie preferencie, ktoré možno považovať za vzťahujúce sa k iným, označuje Molyneux ako „univerzálne preferencie“ alebo „morálne pravidlá“.
Každý normálny (zdravý, uvažujúci) človek verí v nejaké morálne pravidlá. Samozrejme, každý si pod nimi predstavuje niečo iné, no všetci uznávajú, že existujú. Rovnako tak sa vedci nezhodujú, no všetci akceptujú platnosť vedeckej metódy ako takej. Fakt, že dodržovanie morálnych pravidiel je dobrovoľné, zviedol mnohých k domnienke, že morálnosť sama o sebe je subjektívna. No to nie je pravda.

Nebezpečenstvo falošných morálnych teórií
Ak platí, že gravitácia sa týka každého hmotného telesa, musí to platiť pre všetku hmotu, aj pre najmenšiu čiastočku. Ak nie, teória je neplatná. Ak morálna teória tvrdí, že ľudia by nemali zabíjať, musí byť aplikovateľná na všetkých ľudí. Ak sú niektorí (napríklad vojaci) z tohto pravidla vylúčení, potom musíte dokázať, že takíto ľudia nie sú ľudia alebo priznať, že teória je chybná.  
Molyneux si kladie otázku, prečo sa trápiť s definovaním etických teórií. „Dobrí ľudia ich nepotrebujú, zlí ich nekonzultujú. Ľudia budú robiť to, čo chcú a vymýšľať potrebné ospravedlnenia až potom. Načo si robiť starosti a učiť ľudí o morálke?“ Preto, že ak sa napríklad pozrieme na etický systém ako bol komunizmus (zodpovedený za vraždy 170 miliónov ľudí), jasne uvidíme, že skutočné nebezpečenstvo pre ľudí spočíva nie v náhodných kriminálnikoch, ale skrýva sa vo falošných morálnych teóriach. Tie sú silnejšie ako zbrane, bomby, nože, či jedy. Od čias kráľov ako zbožštených bytostí až po nekonečne legitímnu vládu ľudu v moderných demokraciách.  
Abstraktný mechanizmus, ktorý oprávňuje lídrov k moci je pre komunistov trieda, pre fašistov národ, pre nacistov rasa, pre demokratov „vôľa ľudu“, pre kňazov „božia vôľa“. Vládcovia musia nevyhnutne používať etické teórie pre ospravedlňovanie svojej moci, pretože ľudia majú neúprosnú túžbu konať v súlade s tým, čo pokladajú za „dobro“. Ak slúžiť štátu, vlasti označíme za dobro, potom takéto služby budú poskytované. Ak poslušnosť voči vojenskému nadriadenému je cnosťou a odvahou, potom bude násilie odmeňované. Platí, že čím je morálna teória falošnejšia, tým skôr musí byť uvalená na deti. K tomu slúži propaganda, ktorú v prípade štátu úspešne plnia jeho školy na všetkých stupňoch.

UPB v praxi
Krádež je z morálneho hľadiska zlá. Platí to pre všetkých ľudí vo všetkých situáciách v každom čase a za každých okolností. A keďže krádež predstavuje násilné odňatie majetku niekoho bez jeho súhlasu, potom zdaňovanie musí byť vždy, všeobecne a navždy morálne zlo. To, čo sa nazýva „vláda“ je len ďalším príkladom iracionality - tzv. „prázdnej zóny“, kde hore je dole, čierne je biele, pravda je klamstvo a zlo je dobrom. 
Ak si kúpim vojenskú uniformu v sekáči a oblečiem ju, zjavne som nevytvoril alternatívny svet, v ktorom platia opačné morálne pravidlá. V čase pred navlieknutím sa do uniformy bolo nesprávne vraždiť. Kedy nastala tá chvíľa, že už je to v poriadku? Keď som obliekol nohavice? Čo ak mám na sebe obuté len bagandže? Takéto otázky sú podľa Molyneuxa smrteľne dôležité. „Vojenská uniforma nemení podstatu ľudskej bytosti o nič viac, ako nový účes z nej nespraví kačicu alebo boha.“ Námietka môže znieť: „Dobre, ale rozdiel je v tom, že vojak má morálne právo, ktoré mu zverili občania za účelom kolektívnej obrany...“ To je už otázka toho, či názory a presvedčenia môžu zmeniť skutočnosť. 
Presvedčenie, že vražda je dobrá, ju ešte nerobí naozaj morálne správnou. Pretože moje presvedčenie o človeku nemení jeho morálnu podstatu. Môj názor, že jeho vraždy sú cnostné, nemenia účinok konania. Ak zavriem oči a predstavím si, že ste jašterica, nepremeníte sa odrazu na ňu, nestratíte schopnosť regulovať svoju telesnú teplotu. Názory a presvedčenia nemôžu zmeniť realitu.

Nulové zóny
„Ak sa hovorí o vláde, nepovažuje sa za pozitívne poukazovať na „zbraň v miestnosti“. Vlády sú vraj zvolené ľuďmi a pre ich dobro a fungujú s ich vyjadreným alebo predpokladaným súhlasom. Toto je čistý nezmysel. Ak muž drží nôž pri hrdle ženy počas sexu, ide logicky o akt znásilnenia. Nemôže povedať, že prebieha na základe dohody a súčasne sa vyhrážať zranením alebo smrťou, ak žena odmietne. Ak je sex dobrovoľný, potom je nôž úplne nepotrebný. Ak muž cíti potrebu použiť nôž, potom je sex zjavne nedobrovoľný.“ 
Zdaňovanie je vraj súčasťou sociálnej dohody, s ktorou ľudia dobrovoľne súhlasili. To je logický aj empirický omyl. Žiadny sociálny kontrakt neexistuje. Ja ani vy ste nikdy nepodpísali dokument, v ktorom súhlasíte s daňou z príjmu. Jednoducho sme sa narodili do systému, ktorý nám berie peniaze pod hrozbou použitia zbrane. 
Povedať, že donucovanie sa rovná dobrovoľnosti je absolútne nelogické a protichodné. Toto je podľa Molyneuxa jedna z tzv. „nulových zón“, ktorá je skrýšou pre beštiu, na ktorú poľujeme. Vieme, že kradnúť je zlé a nerobí nám problém odmietať krádež. No aj tak tu existuje táto nulová zóna, alternatívny svet, kde čierne je biele, hore je dole a pravda je klamstvo. Tu sú takéto protiklady prijímané bez pochybností. Podľa UPB je pre mňa aj vás zlé kradnúť. V tejto nulovej zóne je to nielen povolené, ale pre ostatných úplne morálne. My nemôžeme kradnúť, oni musia kradnúť. „To je morálne šialenstvo!“ V nulovej zóne štátu znásilnenie znamená milovanie, únos je pozvánkou, odmietanie krádeže je hnusné sebectvo a donucovanie je láskavosť.  
Ak aj preskočíme uvedené úvahy, stále je nemožné oprávnene vynucovať spoločenskú dohodu prostredníctvom vlády. Človek predsa nemôže podpísať zmluvu na základe poverenia iného, ani svojho dieťaťa, ktorá by ho alebo ich zaväzovala po zvyšok života. Nemôžem si kúpiť auto, poslať vám účet a oprávnene žiadať, aby ste ho zaplatili. Rovnako, aj keby som sa rozhodol dobrovoľne platiť dane, nemôžem túto voľbu oprávnene uložiť vám, pretože dobrovoľná zmluva je čisto osobnou preferenciou a nemôže byť všeobecne vynucovaná násilím.

O nevyhnutnosti štátu
Najpoužívanejším ospravedlňovaním moci demokratických vlád je fráza, že ich kompetencie pochádzajú od „vôle väčšiny“. „Vôľou“ ale môže disponovať jednotlivec a „väčšina“ je pojmovým označením pre skupinu. Väčšina jednoducho nemá žiadnu vôľu. Skúste postaviť drevený dom z lesa, nie jednotlivých kusov dreva. Pri otázke nevyhnutnosti štátu sa pravidelne objavujú dve námietky. Prvou je, že slobodná spoločnosť je možná len vtedy, ak sú ľudia dokonale dobrí alebo racionálni. Inými slovami, občania potrebujú centralizovanú vládu, pretože na svete existujú zlí ľudia. Problém s týmto názorom je, že ak zlí ľudia jestvujú v spoločnosti, budú aj vo vláde a tam budú oveľa nebezpečnejší. Ľudia sa môžu ubrániť proti jednotlivým kriminálnikom, no proti agresívnej a po zuby políciou a armádou ozbrojenej vláde nemajú šancu. Preto argument o potrebe vlády z dôvodu existencie zlých ľudí je chybný. 
„Ak sú zlí ľudia, vláda musí byť odstránená, pretože títo ľudia ju budú zneužívať pre svoje ciele. A na rozdiel od bežných gangstrov majú za sebou políciu a vojsko, ktoré môžu použiť na bezbranných a relatívne neozbrojených ľudí.“ Molyneux rozoberá aj rôzne pomerové kombinácie týchto skupín a vždy prichádza k rovnakému záveru.  
Prečo si tento omyl nikto neuvedomuje? Lebo štátna propaganda útočí od útleho detstva. Po prvé – s vládou sa zoznamujú už deti v štátnych školách, v ktorých sú učitelia považovaní za stelesnenie štátu a morálnu autoritu. Preto sa so štátom najprv spájajú pojmy morálka a autorita. Táto asociácia sa nasledujúcimi rokmi posilňuje neustálym opakovaním a brúsením. Po druhé – vláda nikdy neučí deti o pôvode svojej moci – násilí, ale namiesto toho predstiera, že je len ďalšou sociálnou inštitúciou, ako napríklad podnik, cirkev alebo charita, len oveľa morálnejšia. Po tretie – širenie náboženstva a propagandy vždy zaslepovalo ľuďom zrak pred odpornosťami štátu. Preto sa vládcovia vždy tak veľmi zaujímali o podporu záujmov cirkví a štátneho „vzdelávania“.  
Ďalším argumentom prečo vraj potrebujeme vládu je, že pri je absencii každá sociálna organizácia ktorá vznikne, len zaujme jej miesto. Ak všetky inštitúcie sa snažia o stále väčšiu moc a vnucovanie svojej vôle iným, potom podľa tohto argumentu centralizovaná vláda by nemohla existovať. 
Jediný spôsob, ako sa inštitúcia môže zmeniť na násilný monopol, je nepriame presunutie nákladov vynucovania na ich obete. Vlády rastú donekonečna, pretože si môžu dovoliť zaplatiť vyberačov daní časťou z lupu, ktorý oni vyberú. Otroci sú tak nútení platiť náklady za svoje uväznenie. V dobrovoľnej spoločnosti by neexistovalo žiadne zdaňovanie a preto každá skupina túžiaca po získaní monopolnej moci by musela financovať armádu sama. A to by nikdy nebolo ekonomicky udržateľné a ziskové. 
Náboženské a štátne mytológie sú fikcie, ktoré podstatne znižujú náklady na ovládanie obyvateľov. Predstavujú mazací olej a palivo pre strašnú mašinériu inštitucionalizovaného násilia. „Smutnou realitou je, že ľudstvo ako celok je podrobené fiktívnym entitám ako národy, bohovia, kultúry a vlády.“

Vyberanie daní je krádež
Predstava, že pojem zvaný „vláda“ je schopný vziať alebo minúť vaše peniaze je presne taká istá, ako čakať na „boha“ kým príde a vezme vás do kostola. Skutočná interakcia medzi štátom a vami spočíva v tom, že nejaký chlapík vám pošle list, v ktorom stojí, že mu dlhujete peniaze. Nemáte s ním žiadnu zmluvu a nevlastní v skutočnosti žiadny váš majetok, hoci nejakí iní ľudia podpísali údajnú „zmluvu“, podľa ktorej vlastní. Ak tomuto chlapíkovi nezaplatíte, pošle do vášho domu ďalšieho chlapíka, aby vybral peniaze plus úrok a poplatky. Normálne, ak človek so zbraňou príde do domu a požaduje moje peniaze, mám právo použiť silu na obranu. No v tomto prípade, pretože je v uniforme (obleku) a tvrdí, že zastupuje vymyslenú entitu, nemôžem použiť silu na svoju obranu.  
Tým istým spôsobom, ak človek tvrdí, že jeho pojem zvaný „vláda“ ospravedlňuje jeho krádež môjho majetku, potom môžem tvrdiť, že môj koncept zvaný „anti-vláda“ oprávňuje zadržanie môjho majetku a naše dôvody sú rovnako „platné“. 
Molyneuxovo UPB nedovoľuje takú akumuláciu jednotlivcov, ktorá by nedbala alebo zrušila majetky každého človeka. „Desať levov netvorí slona, vládu alebo boha. Desaťtisíc vojakov môže vytvoriť „armádu“, no nemôžu zvrátiť gravitáciu alebo spraviť z vraždy morálny čin.“

Demokratické znásilňovanie
Pozrime sa na väčšinový princíp demokracie cez príklad troch ľudí v miestnosti. Ak Robert, Oto a Filoména hlasujú, či je morálne znásilniť Filomému, zavrhli by sme takýto nemorálny predpoklad. Samozrejme, ak by aj Filoména bola „prehlasovaná“, nepovažovali by sme znásilnenie zrazu za morálne dobrý čin. Preto ak je zlé pre ľudské bytosti znásilňovať, môžeme logicky vytvoriť kategóriu zvanú „väčšina“ a potom tvrdiť, že pre tieto ľudské bytosti je násilie zrazu morálne dobré? Samozrejme, nie. 
Ak je morálne, že Robert a Oto znásilnia Filoménu, pretože ju „prehlasovali“, čo sa stane, ak sa zjavia jej dvaja priatelia a hlasujú proti ich diabolským túžbam? Znásilnenie nemôže byť dobré, potom zlé, potom opäť dobré len preto, že niekoľko rúk sa zdvihne alebo nie.  
Považujeme za neodmysliteľné, že do centra spoločnosti kladieme cnostnú entitu zvanú „vláda“. Považujeme za samozrejmé, že pri jej absencii sa spoločnosť premení na chaos a prestane existovať – presne tak ako naši predkovia sa nazdávali, že pri absencii bohov sa svet premení na chaos a prestane jestvovať. No „vláda“ neexistuje o nič viac, než „boh“. Ak hovoríme o „bohoch“, bavíme sa o „názoroch kňazov“. Ak hovoríme o „vláde“, v skutočnosti myslíme „násilie maličkej menšiny“.  
„Vlády nie sú pre organizáciu a pokračovanie spoločnosti potrebné o nič viac, ako „bohovia“ pre zachovanie sveta. Rovnako ako náboženstvá brzdili pokrok vedy, tak vlády prekážajú v rozvoji spoločnosti. Tak ako náboženské ilúzie spôsobili smrť stovkám miliónom ľudí počas histórie, rovnako tak ilúzie vlády. Rovnako ako falošná etika náboženstiev „ospravedlňovala“ všetky spôsoby zneužívania, korupcie a násilia, tak ich háji aj falošná morálka vlád. Ak si vyberieme žiť podľa fantázie, vyberáme si deštrukciu, v jednej alebo inej forme. Ak si zvolíme, že spoločnosť bude fungovať podľa náboženských morálnych mytológií, skončíme vo vojnách, násilí, represiách, zneužívaní, korupcii a bezodnom pokrytectve. Ak si zvolíme fungovanie spoločnosti podľa etatistických morálnych mytológií, výsledky nebudú odlišné. Môžeme si vybrať buď čestnosť alebo donucovanie. Oboje nemôžeme mať.“

Beštia je ukrytá v nás
Môžeme veriť, že štát je nevyhnutnou a zároveň morálnou inštitúciou. Môžeme sa nazdávať, že bez vlády spoločnosť skončí v „anarchii“ a svet sa rozpustí vo vojne všetkých proti všetkým. Môžeme veriť, že bez vlády nebudú žiadne cesty, vzdelanie, zdravotná starostlivosť, penzie, knižnice, ochrana majetku, atď. Podobné povery spomaľovali pokrok ľudstva počas celej histórie. 
Vždy, keď sa uvažuje o systéme, ktorý ospravedlňuje svoju moc, v tom zmysle, že by mohol fungovať bez nej, všetci tí, ktorí profitujú z manipulácie tejto moci vykrikujú, že bez nich je všetko stratené. Kňazi to robili na začiatku vedeckej revolúcie. Bez Boha nemá život žiadny zmysel. Bez Boha nie je človek morálny. Bez Boha nebudú naše duše spasené. Bez Boha svet upadne do chaosu a zla. Samozrejme, nič z toho nie je pravdou. Skutočnosť je práve opačná. Koniec náboženstva ako dominujúceho svetonázoru vydláždil cestu pre oddelenie štátu od cirkvi, koniec aristokracie, vzostup slobodného trhu, potvrdenie mnohých ľudských slobôd v mnohých častiach sveta. Pád Boha znamenal vzostup ľudstva.
Nielen podľa Molyneuxa spôsob, akým čeliť fiktívnym entitám, spočíva v neústupnej pravde. „Spôsob, akým čeliť Bohovi, je v rozume, dôkaze a vede. Spôsob, akým čeliť štátu – najnebezpečnejšej neexistujúcej entite, spočíva v rozume, dôkaze a vede.“ Autor tvrdí, že najväčšou výzvou filozofie je definovanie univerzálnej, objektívnej a absolútnej morálky, ktorá sa nespolieha na boha alebo štát. V momente, ako sa na nich spoľahneme, morálka prestáva byť morálkou. „Meteorológia ako veda nevznikla, keď kňazi hlásali, že prší, pretože bohovia si to želajú. Medicínska veda by sa nerozvíjala, ak by choroba bola považovaná za morálny trest bohov. Fyzika by stagnovala a upadala, ak by bol pohyb hviezd vysvetľovaný ako hodinový stroj božstiev.“ 
„Ak umožníme existenciu vlády – teda menšiny ľudí, ktorá si nárokuje právo iniciovať použitie násilia, právo, ktoré je špeciálne odopierané všetkým ostatným – potom všetky morálne „pravidlá“ vynucované vládou sú čisto subjektívne, pretože vláda je z definície založená na porušovaní morálnych pravidiel. Ak hovorím, že potrebujem vládu, aby chránila môj majetok, ale že vláda je z definície skupina ľudí narúšajúca moje vlastnícke práva podľa ľubovôle, potom sa chytám do neprekonateľného protirečenia. Vravím, že moje vlastnícke práva musia byť ochránené a potom vytvorím organizáciu na ich ochránenie, ktorá ich môže kedykoľvek zneužiť. To je ako obávať sa znásilnenia do tej miery, že si najmem osobného strážcu, no v zmluve mu dovolím, a hocikomu koho si on vyberie, aby ma podľa vôle znásilnil.“  
Podľa Molyneuxa naozaj porozumieť UPB si vyžaduje najvyššie možné mentálne chápanie. „Je pomerne ľahké byť racionálnym, je veľmi ťažké premýšľať o samozrejmých predpokladoch racionality a všetkom, čo znamenajú. Je pomerne ľahké diskutovať, no veľmi ťažké prelúskať všetky samozrejmé predpoklady zahrnuté v samotnom čine diskutovania. Je ľahké chytiť loptu, ťažké objaviť fyzikálne zákonitosti, ktoré vysvetľujú pohyb univerzálne. Premýšľanie o premýšľaní je najťažšou duševnou disciplínou zo všetkých.“  
V závere knihy sa autor vracia k „beštii“, ktorá desí a zotročuje ľudstvo. Táto beštia sa akoby vždy nachádzala na vrchole hory alebo v hlbokej jaskyni. Ľudia na celom svete sa jej boja, a nemôžu ju poraziť. „Beštia nebola nikdy porazená, pretože je ilúziou. Beštiu nemožno poraziť vonku, pretože beštia je ukrytá v nás.“


Be Sociable, Share!


Nálepky: , , ,

Reagovanie uzatvorené.