Free Agents Network

Archív

Rubriky

Vypnite televízory, prichádza Hoppe!

(Zverejnené aj na stránke INESS)

Kniha predstavuje výber z autorových kníh, článkov a publikácií. Ako pripomínajú zostavovatelia tejto českej knihy z Liberálního institu v predslove, Hoppe svoje texty na rozdiel od väčšiny akademikov neadresuje uzavretej skupine expertov, ktorí za stenami výskumných ústavov špekulujú o tom, ako by sa správal svet, keby zodpovedal ich schémam. Pri čítaní jeho riadkov nemusíte mať žiadne vedomosti o ekonomických modeloch a nástrojoch, politická filozofia môže byť pre vás „španielska dedina“. Všetko čo je treba, je otvorená myseľ schopná logického dôsledného uvažovania. Často nad argumentami, ktoré človek počuje po prvý krát a ktoré ho môžu zhodiť z kresla. Po ich objasnení a pochopení však prichádza zaslúžená odmena – vymanenie sa zo stereotypných klišé a mýtov, ktoré sa na nás dennodenne valia zo všetkých strán. Pri čítaní v týchto dňoch jubilujúceho Hans-Hermanna Hoppeho zostane len málokto chladný. A práve pre jeho radikálnosť v základných princípoch sa s ním nedá nesúhlasiť.

hoppe

Apriorizmus vs. empirizmus

Kedykoľvek vstúpia dvaja ľudia do dobrovoľnej výmeny, musia z nej očakávať zisk. Ak je zmena vynútená, jedna strana získava na úkor druhej. Kedykoľvek je presadený zákon o minimálnej mzde, ktorý vyžaduje, aby mzdy boli vyššie ako existujúca trhová úroveň, dôjde k vytvoreniu nedobrovoľnej nezamestnanosti. Alebo: Vždy, keď sa zvýši ponuka peňazí a dopyt po nich v podobe držania hotovosti sa nezmení, klesne kúpna sila peňazí.

Treba pravdivosť týchto ekonomických výrokov neustále overovať pozorovaním? Zdá sa celkom evidentné všetkým, okrem väčšiny ekonómov ostatných niekoľko desiatok rokov, že odpoveďou je jasné a jednoznačné nie. Týmto konštatovaním začína Hoppe rekapitulovanie myšlienok o ekonomickej vede a metódach rakúskej ekonomickej školy. A už tu ukazuje, že je „doma“ aj vo filozofii. Čitateľa zavedie prostredníctvom Misesovej praxeológie až ku Kantovej kritike klasického empirizmu, ktorá vyústila do tvrdenia, že existujú pravdivé apriórne súdy: „Empirický výskum môže odhaliť len to, ako veci náhodne sú. Neobsahuje nič, čo by indikovalo, prečo tak veci musia byť. Naopak, náš rozum môže chápať, prečo sa veci nevyhnutne dejú tak, ako sa dejú.“ Hoppe nadväzuje argumentami, ktoré drtia prinajmenšom konštatovania, že empirizmus je vhodnou metodológiou výskumu v oblasti spoločenských a ekonomických vied. Pretože chápe ekonomické javy ako objektívne dáta, ktoré existujú v priestore a podliehajú kvantitatívnemu meraniu, „nie je skepticizmus  empirického ekonóma (nemožno s istotou tvrdiť, že v ekonómii je niečo nemožné) ničím iným ako skepticizmom sociálneho inžiniera, ktorý nemôže zaručiť vôbec nič.“

Prečo socializmus víťazí nad klasickým liberalizmom

Prečo klasický liberalizmus upadá už viac ako jedno storočie a prečo 20. storočie patrilo socializmu v jeho najrôznejších podobách? Krátkotrvajúce obdobia liberalizácie, napríklad v povojnovom Nemecku a Taliansku, alebo po rozpade komunistického bloku, boli vždy dôsledkom rozkladu starých systémov, po nich nasledovalo prijatie nejakého typu socializmu

Podľa Hoppeho liberalizmus zničil sám seba tým, že existenciu vlády označil za zlučiteľnú s vlastníctvom seba samého, prvotným privlastnením, súkromným vlastníctvom a zmluvnou slobodou. Z tohto omylu potom vyplýva, že liberálne riešenie večného ľudského problému bezpečnosti pomocou ústavou obmedzenej vlády  je rozporným a nemožný cieľom. V rozpore s pôvodným liberálnym zámerom totiž každá minimálna vláda má tendenciu zväčšovať sa na maximálnu. Akonáhle príjmeme princíp vlády – teda súdny monopol a moc zdaňovať – ako spravodlivý, akákoľvek predstava kontroly vládnej moci a ochrany individuálnej slobody a majetku je iluzórna.

V nekonzistentnom a amorálnom postoji liberálov vidí Hoppe príčinu toho, prečo sa nedarí vymiesť socializmus. „Akonáhle je prijatý argument nutnosti vlády, liberálom dochádzajú argumenty, keď socialisti privádzajú tento argument do logického konca. Ak je monopol spravodlivý, potom je spravodlivá centralizácia. Ak je zdanenie spravodlivé, potom je väčšie zdanenie tiež spravodlivé. Ak je spravodlivá demokratická rovnosť, potom je spravodlivé vyvlastňovanie súkromného majetku. Ak sa pripúšťa, že zdanenie a monopol sú spravodlivé, potom liberál nemá žiadne zásadné morálne dôvody, ktoré by mohol uviesť. Bez morálneho argumentu mu zostane ako nástroj len analýza nákladov a výnosov, ktorá však musí zahŕňať medziosobné porovnanie úžitku, a toto je samozrejme nemožné. V tejto situácii sa teda socialisti javia ako úprimnejší, zásadovejší a dôslednejší. Liberáli pôsobia dojmom zasnených, zmätených a bezzásadových ľudí. Ak má mať liberalizmus nejakú budúcnosť, podotýka Hoppe, bude sa musieť zmeniť na teóriu bezštátnej spoločnosti, v ktorej je poriadok založený na absolútnom rešpekte k súkromnému majetku – anarchokapitalizme.

Nie je farba vašich ponožiek verejným statkom?

Hoppe v tejto časti ešte pred samotnou kritikou teórie upozorňuje, že rozlišovanie medzi verejnými a súkromnými statkami na základe kritéria nevylúčiteľnosti vedie namiesto rozumného riešenia do hlbokých problémov. Z produkcie hudby pouličného hudobníka môžu mať prospech aj tí, ktorí nehodia peniaze do jeho klobúka. Susedia budú mať zjavne úžitok z vašej pestovanej ružovej záhrady, bez toho, že by vám v nej pomohli. Z vašeho deodorantu budú mať prospech aj spolucestujúci v autobuse. Všetko statky, ktoré zdanlivo majú vlastnosti verejných statkov. Musia byť preto poskytované štátom? I zdanlivo jasne súkromné veci ako zariadenie bytu alebo farba spodnej bielizne sa potom môžu stať verejnými statkami, akonáhle začne na nich niekomu záležať.

A zlyháva aj druhé kritérium, možnosť nerivalitnej spotreby. A to preto, že žiadny vonkajší pozorovateľ nevie určiť, či by bezplatné pripustenie čierneho pasažiera skutočne nevielo ku zníženiu spotreby statku ostatnými ľuďmi. Jednoducho sa to nedá objektívne posúdiť.

A aj keby sme predpokladali, že tzv. „verejné“ statky možno rozlíšiť od súkromných a aj keby bolo zaručené, že tieto môžu byť užitočné, stále by si verejné konkurovali so súkromnými. A je len jeden spôsob ako zistiť, či sú alebo nie sú naliehavejšie – nechať všetky poskytovať voľne súťažiacimi súkromnými podnikmi.

Hoppe ukazuje, že myšlienka štátnej ochrany súkromného majetku je založená na zásadnom omyle, ktorý má katastrofálne dôsledky v podobe deštrukcie a neistoty každého majetku a neustálu vojnu. Odpoveď, kto ho má teda brániť pred agresiou, je rovnaká ako v prípade produkcie iných tovarov a služieb: zasa len vlastníci súkromného majetku na základe deľby práce a konkurencie na trhu. Autor logicky a krok za krokom vyvracia aj populárny mýtus, že bez štátom garantovanej ochrany prudko vzrastie agresia a počet zločincov a obranné agentúry budú viesť vojny proti sebe.

V ďalšej časti sa čitateľ dozvie, prečo bol prechod od monarchie k demokracii zmenou k horšiemu z pohľadu súkromného vlastníctva. Prečo demokracia prakticky zničila prirodzenú elitu spoločnosti, systematicky preorientovala myslenie a názory ľudí a prečo dnešní intelektuáli sú spravidla zamestnancami štátu, prečo ich práce sú zväčša nič nehovoriace, nezrozumiteľné a etatistické. Prečo v 30. a 40. rokoch bola chicagská ekonomická škola spolu s Friedmanom považovaná za ľavicovo orientovanú a o 50 rokov neskôr až dodnes je prezentovaná ako (dokonca niekedy krajne) protrhová.

Prečo sú intelektuáli etatistami

Autor tu dokazuje, že myšlienka prvotného privlastnenia a súkromného vlastníctva je jediným správnym riešením problému spoločenského usporiadania. Pretože etika súkromného vlastníctva je nekompatibilná s existenciou štátu definovaného ako agentúra, ktorá má územný monopol na konečné rozhodovanie a právo zdaňovať.

„Napriek tomu, ako dobre sú intelektuáli všeobecne preplácaní, nebudú ustávať v sťažnostiach na to, ako málo je ich tak dôležitá práca oceňovaná úradujúcou vládou. Bez štátu by mohol byť intelektuál bez práce a miesto toho, aby sa zaoberal pálčivými problémami ako pocity odcudzenia, rovnosť, vykorisťovanie, dekonštrukcia tradičnej úlohy muža a ženy, alebo kultúra Eskimákov, Hotentótov a Zuluov, by asi musel pracovať rukami ako opravár na benzínovej pumpe. Aj keď sa preto cíti podcenený práve úradujúcou vládou, stále si uvedomuje, že takáto pomoc môže prísť len od inej vlády a určite nie na základe intelektuálneho útoku na legitimitu inštitúcie vlády ako takej. Preto je sotva prekvapujúce, že je v skutočnosti je drvivá väčšina intelektuálov silne ľavicová a že dokonca aj najkonzervatívnejší alebo slobodný trh obhajujúci intelektuáli, ako Friedman alebo Hayek, sú fundamentálne a filozoficky etatistami.“

Ako teda môžu „anti-intelektuáli“ uspieť v delegitimizovaní štátu v očiach verejnosti? Podľa Hoppeho je potrebné založiť argumenty nie na ekonómii a utilitarizme, ale na etike a morálke.

Tu sa autor opäť nevyhýba kritike umiernených liberálov Hayeka a Friedmana, ktorých kompromisné teoretické postoje označuje za filozofický omyl a kontraproduktívny krok. „Ich myšlienky sú ľahko prijímané predstaviteľmi štátu a proštátnou ideológiou. Ako často dnes od etatistov počujeme pri obhajobe štátnych zásahov hlasy ako: „aj Hayek (Friedman) hovorí“, alebo „ani Hayek (Friedman) nepopiera, že to a to musí štát zabezpečovať! Asi z toho nemajú radosť, ale niet pochýb, že sa ich práce za týmto účelom ponúkajú, a teda že chtiac-nechtiac prispeli k pokračujúcemu a neslabnúcemu rastu štátnej moci.“ Napríklad Hayekovu knihu „Constitution of Liberty“ považuje autor skôr za odstrašujúcu víziu švédskeho štátu blahobytu. Teoretický kompromis alebo gradualizmus povedú podľa Hoppeho len k zväčšovaniu klamu, zla a omylov etatizmu, a len teoretická čistota, radikalizmus a nekompromisný postoj zabezpečia celkové víťazstvo. „Len radikálne jednoduché idey môžu rozdúchať emócie otupených a ľahostajných más a delegitimizovať tak štát v ich očiach.“

Prečo bol Nozick prijateľnejší pre akademikov

Čitateľ sa ďalej dozvie, prečo Rothbardova „Etika slobody“ bola akademikmi prehliadaná a zaznávaná. Nielen pre svoje logické a jediné eticky akceptovateľné anarchistické vyústenie. Tŕňom v oku vtedajších etatistov boli jednoznačné závery, podoprené deduktívnymi axiomatickými argumentmi. Rothbard nenavrhoval, nedomnieval sa, nezvažoval, preto bol jeho postoj vraj extrémny, netolerantný. Hoppe to ilustruje na rozdielnosti prijatia tejto knihy a Nozickovej „Anarchie, štát a utópia“, ktorá sa prakticky cez noc stala slávnou na celom svete a dodnes ju akademici v oblasti politickej filozofie zaraďujú na popredné priečky. Hoci sám Nozick priznal, že ho Rothbard veľmi ovplyvnil, jeho závery už neboli tak radikálne ako Rothbardove. Ak sa obhajovanie minimálneho štátu vôbec dá nazvať radikálnym. Okrem tejto „umiernenosti“ vidí Hoppe za väčšou akceptovateľnosťou Nozicka aj jeho nesúrodý štýl písania plný domnienok, protipríkladov, prekvapivých zvratov v argumentácii, ktoré vyžaduje len krátkodobú a nesúvislú pozornosť čitateľa. „Nadšenie vyvolané Nozickom je silné, krátke a pominuteľné.“ Naproti tomu Rothbardova kniha vyžaduje dlhodobé sústredenie a ide v podstate o jeden systematicky rozvinutý argument. Požadoval a predkladal dôkazy a presné a úplné odpovede, namiesto predbežných vysvetlení, dohadov a otvorených otázok. „Nozikov libertarianizmus nebol, a ani nemal byť, ničím iným ako len zaujímavou myšlienkou. Nechcel nijako reálne poškodiť myšlienky svojich socialistických odporcov. Antilibertariánsky intelektuálny establišment si s radosťou takýto mierny libertarianizmus obľúbil a povýšil Nozicka do pozície hlavného filozofa libertarianizmu.“


Napriek tomu, že autor tejto recenzie si od knihy sľuboval trochu hlbšie presondovanie samotných Hoppeho myšlienok, preložená kompilácia nesklamala. Jej cieľom bolo zaujať čo najširší okruh ľudí, ktorí už niekedy počuli meno Hoppe či Rothbard, vedia zhruba na čom je založená rakúska ekonomická škola a myšlienky slobody, morálky a súkromného vlastníctva sú im nie cudzie. A vzhľadom na aktuálnu ekonomickú a spoločenskú situáciu potenciál oslovenia nových čitateľov ešte vzrastá.

Be Sociable, Share!


Nálepky: , , , ,

19 reakcií na Vypnite televízory, prichádza Hoppe!