Free Agents Network

Archív

Rubriky

Príbeh o zakliatom mestečku

Za siedmymi horami a štyrmi dolinami, bolo raz jedno mestečko, ktorého obyvatelia si nažívali v relatívnom pokoji od čias, ako im vtedajší panovník odovzdal do vlastníctva nimi využívaný majetok, umožnil im venovať sa činnostiam, v ktorých majú najlepšie zručnosti a ponechať si veľkú časť z toho, čo zarobia pri poskytovaní svojich služieb a tovarov. Vládcovi pod hrozbou smrti odovzdávali každý rok desať percent zo svojich peňažných príjmov alebo adekvátny objem vo forme naturálií. Tento panovník vedel, že ak si chce zachovať rešpekt poddaných a minimalizovať ich odpor voči nemu, tak okrem hrdelných trestov pre akýchkoľvek vzbúrencov si moc najlepšie udrží a zároveň násilne vyberie najviac peňazí do pokladnice, ak ponechá ľuďom pocit relatívnej slobody.

No ako to už na tomto svete chodí, ani s takýmto stavom neboli ľudia dlho spokojní a tejto „voľnosti“ sa im začalo máliť. Chceli viac rozhodovať o vlastných životoch. Nastali revolučné časy so sloganmi ako „chceme si vládnuť sami“, „slobodu si nedáme“, či „dosť bolo okrádania“, ktorých výsledkom bolo mierne krvavé zvrhnutie panovníka. Odvtedy uplynulo niekoľko rokov. Ľudia sa stále venovali zväčša tej istej aktivite ako za panovania panovníka. Murár si zarábal na živobytie na stavbách a za peniaze, ktoré predtým musel zaplatiť vládcovi, si teraz mohol kúpiť nové nástroje. Krajčírovi sa dieľňa tak rozbehla, že dal prácu ďalším piatim ľuďom, ktorí boli dovtedy žobrákmi. Väčšie zmeny v živote nastali pre tých, ktorí dovtedy slúžili priamo panovníkovi. Vojaci už neboli potrební pri vyberaní výpalného, či chránení majetku a života panovníka. Namiesto toho však strážili majetok bohatších ľudí, ktorí ich dokázali zaplatiť. Školská dochádzka prestala byť povinná, ubudlo učiteľov. No tí, ktorí ostali, boli najlepší z najlepších a vedomosti odovzdávali len tým, ktorí naozaj chceli študovať. Profesionálni učitelia sa takto dokázali uživiť, ostatní si našli ešte inú prácu. Úlohy sudcu, interpretujúceho a strážiaceho spravodlivosť v meste, sa ujal prirodzene uznávaný a rešpektovaný človek.

Po niekoľkých rokoch od zvrhnutia vládcu nikomu ani len nenapadlo, že by sa staré časy mali vrátiť. Samozrejme, ľutovali len tí, ktorí mu posluhovali a na nové podmienky sa neprispôsobili. Pokusy o opätovné nastolenie nejakej formy vlády boli zriedkavé, pretože žiadna spoločná pokladnica, ktorej by sa záujemci mohli zmocniť, neexistovala. Ak sa aj vyskytli snahy niektorých skupín znova prevziať moc nad majetkom a životmi ľudí, končili už v zárodku. Potenciálni zločinci totiž nedokázali nahromadiť dostatočný počet potrebných vykonávateľov ani ich nástroje.

No stále existovala skupina ľudí, ktorí sa slobody báli a zodpovednosť radšej prenechávali iným. Tak sa jedného dňa na námestí stretli najaktívnejší z nich – Jano, Palo, Mišo a Fero (neskôr známi ako otcovia-zakladatelia), aby oboznámili ostatných so svojim návrhom na zriadenie tzv. zastupiteľskej demokracie, teda vlády, na ktorej sa zhodne nadpolovičná väčšina ľudí. Prítomní neboli touto predstavou nejako nadšení a vyslovovali rôzne pochybnosti. „Len nedávno sme sa zbavili tyrana, už zasa nám má niekto vládnuť?“, „Bude chcieť štát naše peniaze?“, „Čo bude vlastne úlohou vlády?“. Štyria novátori ešte ako neskúsení populisti videli, že ľudí len tak ľahko nepresvedčia a musia prísť s niečím výnimočným. Po niekoľkých týždňoch hĺbania teda obyvateľom mestečka prezentovali dokument s podivným názvom „ústava“. „Je to nástroj, ktorý nám všetkým garantuje, že svoju moc vláda nebude zneužívať a jej úlohou bude len zabezpečovať poriadok a ochraňovať životy ľudí,“ tvrdili zakladatelia moderného štátu. „Ale čo ak nie, čo keď poruší ústavu?,“ pochybovali stále pochybovači. „V tom prípade ju máme právo neuznávať. Pozrite, toto je zatiaľ taký pokus, uvidíme ako to bude fungovať. Nikto netvrdí, že štát tu musí byť večne.“

A tak štyria otcovia zakladatelia vyhlásili vznik štátu na základe tzv. spoločenskej zmluvy (ústavy), ktorú za prítomnosti hŕstky ľudí deklaratívne podpísali len oni. Ostatní obyvatelia mestečka sa len postupom času dozvedali, že majú nového vládcu napriek tomu, že oni s ničím takým nesúhlasili. Ten im spočiatku bral z príjmov 20 % a naozaj to vyzeralo, že chce chrániť ich majetky a životy. No s pribúdajúcimi rokmi a volebnými obdobiami sa zástupcovia volení čoraz menším počtom ľudí správali viac a viac násilnejšie. Podiel ukradných príjmov, nazývaných dane (a neskôr aj odvody), už presahoval polovicu, ochrana majetku a životov sa zvrhla na policajné šikanovanie a boj proti terorizmu, navyše vláda kontrolovala už takmer každú oblasť osobného aj ekonomického života. Predstavovala najväčšiu a najlepšie organizovanú mafiu, aká v mestečku kedy pôsobila. Generácia starších pamätníkov už len nostalgicky spomínala na časy slobody a voľnosti.

Samozrejme, takýto stav vyvolával čoraz väčší odpor v spoločnosti. Opäť sa začali objavovať slogany, ale tento krát iné ako pri poslednej, už takmer zabudnutej revolúcii. „Kto nevolí, okráda svoju rodinu“, „Chceme nové tváre vo vláde“, „Slušnosť v politike sa vypláca“, „Sme iní ako oni“, či „Zrušte poslancom 20. plat“. Po výmene vedenia vlády nastalo v mestečku všeobecné veselie, pilo a hodovalo sa niekoľko týždňov. No už zakrátko ho opäť, rovnako ako po každých voľbách, vystriedalo všeobecné sklamanie.

Na časy bez panovníka, kedy krádež bola krádežou, klamstvo klamstvom, kriminálnici sedeli za mrežami a neriadili spoločnosť, ekonomická aktivita nebola trestaná, ale odmeňovaná,  a zároveň najväčšieho rozkvetu mestečka, si spomenul málokto. Menejpočetná skupina slobodymilovných ľudí, ktorá presadzovala návrat do tohto obdobia a odmietajúca záväznosť ústavy, bola terorizujúcou väčšinou označovaná za nepraktických exotov, ktorí chcú vyvolať chaos v mestečku.


Be Sociable, Share!


Nálepky: , , ,

Reagovanie uzatvorené.