Free Agents Network

Archív

Rubriky

Zlatá dekáda na obzore (3.): Centrálni banksteri už kov nekontrolujú

V časoch zlatého štandardu ho úplne ovládali. V USA sa ho zmocnili po Rooseveltovej konfiškácií zlata občanov v 30. rokoch. Jeho vlastníctvo bolo opätovne umožnené až po zrušení štandardu začiatkom 70. rokov. Aj potom však mať zlato bolo skôr privilégiom ako možnosťou. Toto platí dodnes. Práve po jeho zrušení v roku 1971, zaznamenalo zlato najväčší historický rast. Zo 42 dolárov na 850 v priebehu zhruba desiatich rokov. Bolo to výstraha ľudí, že vlády si môžu svoje papierové meny strčiť za širák. Centrálni bankári v snahe odlákať ľudí používať zlato ako peniaze a znova akceptovať papier sa rozhodli spolu s MMF predávať obmedzené množstvá cez aukcie. No tieto boli vždy rýchlo rozchytané. Banky prišli na to, že toto nie je správna cesta a aj pre ne je lepšie držať kov. Aukcie boli zastavené. Následne skúsili inú fintu. Kov požičiavali ťažobným spoločnostiam, ktoré tak financovali svoju činnosť. Bankám splácali úvery zlatom zo svojich baní. Na trh sa dostalo obrovské množstvo zlata, ktoré nemohlo byť absorbované. Cena tak v roku 1999 klesla na 275 dolárov.


Zároveň banky viedli dobre koordinovanú kampaň založenú na vyhrážkach, že môžu kľudne naraz predať všetko zlato. Trhy a analytici im to zožrali aj s navijákom. Pozíciu dolára ako jedinej globálnej rezervnej meny tak zlato už nenarúšalo. Do toho prišlo euro, ktoré postavenie kovu ešte viac oslabilo. Aby sa európski centrálni bankári uistili, že ľudia nebudú preferovať kov, zaviazali sa predávať limitovaný objem počas 15 rokov, pričom do konca tejto zmluvy chýbajú ešte štyri roky. Táto dohoda však čiastočne odstránila obavy investorov, že by banky takto mohli znižovať cenu na trhu. Tá nabrala stúpajúci kurz, ťažiari medzitým odkúpili späť všetky zahedžované pozície a vlani už prakticky ani centrálne banky nič nepredávali.


Ak by sa naozaj naraz zbavili 30-tisíc ton zlata, cena by skolabovala. A to by k nákupu prilákalo len najväčších odvážlivcov. Až do vlaňajšieho roku trh so zlatom reagoval zväčša tak, ako chceli centrálni bankári. No od začiatku 2009 centrálne banky v Európe od predajov prakticky upustili. Nikto totiž nemal chuť sa zbavovať zlata a tzv. „Washingtonskou dohodou“ deklarovali, že zlato považujú za dôležitý rezervný artikel. Rast ceny začal vyhovovať aj im.  A koncom tohto septembra všetky európske centrálne banky zastavili predaje svojich zlatých rezerv. To znamená koniec pravidelných ročných veľkých výpredajov, ktoré prebiehali v uplynulých desiatich rokoch.

Najmä západné banky sú v pre nich neradostnej situácii. Dostali sa do pozície, kedy nemôžu len tak nakupovať zlato do rezervy. Týmto by priznali, že aj ony strácajú dôveru v papierové peniaze, a to nemôžu dopustiť. A tak aspoň sedia na 30-tisíc tonách, ktoré v súčasnosti vlastnia. Jedným z hlavných dôvodov straty kontroly centrálnych bánk nad vývojom ceny je aj iná pozícia „východných“ bankárov. Tí nemajú žiaden záujem stláčať cenu nadol práve preto, že zlato potrebujú. Snahy západu o koordinovaný postup môžu spokojne ignorovať. Namiesto toho budú postupne, pomaly a najmä bez kriku nakupovať, aby nespôsobili okamžitý ošiaľ.


So zvyšovaním devízových rezerv najmä ázijských krajín si s rastúcimi deficitmi a klesajúcimi menami na západe tamojší bankári stále viac uvedomujú, že ostať závislý na papieroch je samovraždou. Pritom zlato tvorí tak nepodstatnú časť ich rezerv, že aj obyvateľov povzbudzujú televíznymi kampaňami pri jeho sporení. Hoci v Číne existujú bohaté zásoby kovu, retailový dopyt zďaleka prevyšuje tamojšiu produkciu. Čínska banka nakupuje zlato minimálne od roku 2004 a pred sebou ešte dlhú cestu k vybudovaniu akého takého zlatého portfólia. India už nedávno kúpila 200 ton od MMF, náklonnosť tamojších ľudí k zlatým šperkom netreba zdôrazňovať. má čínska banka. Rusko ako prvé oznámilo zámer zvýšiť podiel zlata v jeho trezoroch na 10 % rezerv. Podobne chabé zásoby kovu majú bankári na blízkom Východe. Len nedávno bol investor Marc Faber školiť šejkov v Dubaji o tom, ako a prečo je dobré mať zodpovedajúci objem. Tento nový prílev dopytu môže pôsobiť aj celú dekádu, ak nie dlhšie (v závislosti od chuti iných centrálnych bánk tlačiť).

Preto netreba očakávať, že vlády a centrálne banky budú vo veľkom predávať, aby znížili cenu. Hoci občasné pokusy sa môžu vyskytnúť, na druhej strane bude dostatok ďalších záujemcov, najmä bánk z východu, ktoré takúto dotáciu radi využijú.


Článok je publikovaný aj na stránke Mises.cz

Be Sociable, Share!


Nálepky: , ,

Reagovanie uzatvorené.