Zoberme si takú situáciu. Cestujete organizovaným zájazdom (s cestovnou kanceláriou) do cudzej krajiny, o ktorej síce viete pár základných faktov, ktoré ovládate alebo ste si naštudovali pred cestou. V ostatných, väčšinou tých potrebnejších a praktickejších veciach (napríklad nutnosť očkovania sa, prevážania batožiny, či hľadania ubytovania) sa chtiac-nechtiac spoľahnete na cestovku. Koniec-koncov, táto si za to vypýta aj patričné peniaze. Ak cestujete na vlastnú päsť, všetko si musíte zisťovať a zabezpečovať sami, vo vlastnom záujme.

Skyeurope - potešenie naletieť!

Teraz späť k leteckej spoločnosti. Sky Europe na Slovensku podnikala vďaka licencii od ministerstva dopravy, ktoré vyžadovalo najskôr splnenie určitých podmienok, až potom dalo pečiatku. Tu sa ale jeho úloha nekončí. Tento štátny orgán tiež monitoruje činnosť spoločnosti počas jej fungovania a môže jej licenciu odňať. Inými slovami, je akýmsi kontrolórom a regulátorom celého tohto odvetvia, (vraj) v záujme spotrebiteľa. Okrem toho je tu ešte SOI (Slovenská obchodná inšpekcia), ktorá príjma sťažnosti ľudí a "zabezpečuje ich nápravu". Čiže prenesene a zjednodušene, štát tu vystupuje v úlohe našej cestovnej kancelárie, ktorá má uľahčovať ľuďom život.

Ako ho naozaj uľahčuje, môžeme pozorovať v súčasnosti. Toto nie je o tom, že v štátom  neregulovanom prostredí by takáto situácia nenastala. Pochopiteľne že áno. A možno ešte častejšie. No neexistovala by tu inštitúcia (-cie), živená výpalným od ľudí, ktorá by sa tvárila, že bdie a ochraňuje, hoci je v skutočnosti bezmocná. Jednoducho by toľko ľudí na letiskách neskončilo. Práve falošný pocit ochrany vyvolávaný štátom, je príčinou "masového naletenia". "Veď štát dozerá na to, hádam nás tam nenechajú..."

Nie, pani Nadežda! Toto nie je výsledok nedostačne prísnej európskej legislatívy, ani dôkaz o potrebe posilnenia vašich špicľovských kompetencií. Je to dôkaz, že štátna regulácia akéhokoľvek odvetvia je úplný blud a nemá ani len najmenšie ekonomické (odhliadnuc od iných) opodstatnenie! A to isté vlastne platí pre celý štátny aparát a akúkoľvek proklamovanú úlohu.

A srandu si robia nielen z Američanov platiacich štátne výpalné, ale už aj z britských (len potenciálnych) zákazníkov. Nepredáva sa? Nevadí, zdražíme. Pripomína mi to rozmýšľanie aj slovenských realitných vývojárov.

O tom, že akcia sa skončila fiaskom, svedčili prázdne parkoviská na okraji mesta a zvyčajné množstvo áut v uliciach, respektíve cestujúcich v MHD. Podobne dopadli aj iné európske mestá, kde sa akcia konala. No, slovami organizátorov: “Predpokladali sme, že to takto dopadne, ale aspoň sa o tom hovorí”.

Teda keď už sme pri otázke preferovania cestovania autom, vzniku dopravných zápch a znečisťovania ovzdušia, povedzme si niečo o príčinách, dôsledkoch a riešeniach.

Pre väčšinu mestských aglomerácií, ktoré sú centrami dennej dochádzky obyvateľstva za prácou, vzdelaním, či službami, predstavujú dopravné zápchy ich neoddeliteľnú súčasť. V lepšom prípade sú cesty preplnené počas dopravnej špičky ráno a popoludní, v horšom je tlačenica celý deň. To vedie nielen k rozčuľovaniu vodičov a plytvaniu benzínom pri slimačom poposúvaní, ale znamená aj značnú stratu času a produktivity.

Vlády na rôznych stupňoch sa pokúšajú vysporiadať s týmto problém. Na Slovensku je to výmena ministerského úradníka zodpovedného za dopravu, či prítomnosť policajtov riadiacich premávku v uliciach. Z iných krajín sú známe také kuriózne riešenia, ako napríklad vyžadovanie od firiem posun pracovného času zamestnancov tak, aby intenzita dopravy bola viac rozložená počas dňa, alebo zavedenie špeciálnych pruhov pre vozidlá s viacerými cestujúcimi. Žiadne z týchto riešení sa neukázalo ako funkčné.

Čím to je, že ľudia preferujú autá pred hromadnou dopravou? Pohodlie, rýchlosť (hoci nie vždy), cena, sloboda – to sú hlavné faktory. Autá znamenajú každodennú voľnosť. Dostaneme sa do práce, obchodov, reštaurácii, alebo divadiel bez nutnosti prispôsobovať sa grafikonu MHD, nemusíme sa tlačiť na neznámych ľudí počas horúcich letných mesiacov, vdychovať svojský parfém menej často sa umývajúcich spoluobčanov. Môžeme ísť všade tam, kde sú cesty a niekedy aj na miesta, kde nie sú. Niektorí ľudia kúpou auta ukazujú svoj úspech, kompenzujú nedostatok iných vlastností, ale väčšina ho používa z praktických dôvodov. Skúste ísť nakupovať (nie len maslo, chlieb a rožky) do hypermarketu bez auta.

Ako možno teda zabrániť vzniku dopravných kolapsov? Riešenie je jednoduché a spočíva, podobne ako v iných oblastiach života, v súkromnom vlastníctve zdrojov, v tomto prípade ciest. Majitelia súkromných komunikácií by nepochybne zvýšili poplatky v čase dopravnej špičky a naopak znížili mimo nej, čím by sa intenzita presúvania rozložila na väčšiu časť dňa. A čo znečisťovanie prostredia? Opäť, ak poznáme vlastníka cesty, ktorá znepríjemňuje život okolo žijúcim obyvateľom, je na súde, aby rozhodol na základe dôkazov presahujúcich dôvodné pochybnosti, či majiteľ cesty poškodzuje život alebo majetok spoluobčanov. Bude vo vlastnom záujme majiteľa určiť také podmienky prepravy, aby k poškodzovaniu nedochádzalo.

Len súkromní majitelia môžu naozaj pohotovo reagovať na meniace sa dopravné nároky miest, v ktorých neustále vyrastajú nové obchodné centrá, administratívne komplexy, či rezidenčné štvrte a tým sa otvárajú možnosti pre inovatívne postupy. Vzájomná konkurencia medzi majiteľmi vyberajúcimi poplatky a motivácia po zisku, by znamenali väčšiu spokojnosť užívateľov - vodičov. Výsledkom by bol nielen pokles dopravných zápch, ale i zvýšenie bezpečnosti, ochrany životného prostredia a to všetko pri úspore prostriedkov daňových poplatníkov.