Súkromné Vlastníctvo» História

Zlatá dekáda na obzore (2.): Gordon Brown naštartoval býkov

Martin Rojko — Tue, 09 Nov 2010 13:10:41 +0000

Znehodnocovanie mien, odpákovávanie, „kvantitatívne uvoľňovanie“, riziko deflácie a inflácie, dopyt spotrebiteľov, finančná kríza, riziko štátneho dlhu, geopolitické riziko, potreba stabilizácie investičného portfólia, zvýšená dostupnosť, či ľahkosť vlastnenia ETF, nehovoriac o celkovej neistote. To sú asi najčastejšie dôvody (viacero navzájom súvisiacich), prečo je tento kov v súčasnosti tak vyhľadávaný. Už dávno sa toľko príčin nenahromadilo spolu v jednom čase a takýto stav sa v histórii ľudstva vyskytuje nie často. Preto cena zlata vyvoláva očakávania, že môže rásť do nebies.

Cena zlata nestúpa len z dôvodu oslabujúceho dolára. FED totiž nie je jedinou centrálnou bankou, ktorá pumpuje rôznymi formami nové peniaze do ekonomiky. Ľudia nemôžu v nijakom prípade priamo ovplyvniť činnosť centrálnych bánk, no môžu sa vyhnúť ich dôsledkom ich činnosti tak, že sa budú zbavovať týchto mien a kupovať to, čo si hodnotu zachováva. Podľa pamätníkov, ktorí zažili zlatú horúčku v roku 1979, zatiaľ tu tákáto mánia nie je. To, čo je možné pozorovať, možno označiť za postupné narastanie nedôvery voči domácim menám vo väčšine krajín.Ľudia si začínajú uvedomovať, že veriť sľubom politikov a ich prisluhovačov sa naozaj nevypláca.

„Každé ráno, keď sa pozriete do zrkadla, chcem, aby ste mysleli na to, „čo dnes urobím, aby som zvýšil zásobu peňazí?“...“ to sú slová Johna Ehrlichmana, poradcu Richarda Nixona, ktoré adresoval guvernérovi FED-u Charlesovi Pardeemu v roku 1970.

Bez šprintujúcej inflácie by kapitál pevne sedel v peňaženkách, vreckách alebo depozitných účtoch, pretože jeho kúpna sila by bola rovnaká aj zajtra. Sporitelia by tak mohli míňať (alebo nie) podľa vlastného želania, nie nútene vymieňať peniaze, aby zachovali hodnotu.

S dávkou irónie možno povedať, že súčasnú desaťročnú rely zlata odštartoval koncom 90. rokov vtedajší minister financií Gordon Brown. Podaril sa mu vskutku husársky kúsok, keď predal polovicu zásob kovu Veľkej Británie za cenu pod 300 dolárov/uncu, za čo mu mnohí zlatokopi (investori) poďakovali. Pre vysvetlenie, cena bola prakticky na dne, dve dekády za vrcholom.

Ešte pred desiatimi rokmi bola cena 279 dolárov na 20-ročnom minime. Pred desiatimi rokmi hospodárila väčšina vlád s prebytkom, niekto si ani len nevedel predstaviť možnosť defaultu, euro sa práve stavalo na svoje hlinené nohy. Dolár bol na niekoľkoročných maximách voči každej významnej mene. Tieto časy logicky nepriali zlatu. Väčšina analytikov vtedy tvrdila, že zlato ako peňažný kov skončil. Jeho cena sa vraj už nikdy nezotaví a len blázni by do neho investovali.Dnes sa nad takýmito výrokmi možno len pousmiať. Tento kov prekonal v zhodnotení akciové aj realitné trhy.

Celkový objem zlata je, na rozdiel od papierových mien, takmer konštantný a pohybuje sa na úrovni 163 tisíc ton. Objem peňazí v obehu však rastie tak výrazne, že FED už niekoľko rokov radšej nezverejňuje stav peňažnej zásoby M3. V časoch prijatia zlatého štandardu, teda voľnej vymeniteľnosti peňazí za zlato, mala jedna unca zlata hodnotu 20,67 USD. Ak sa prepočítal objem amerického zlata, ktorý má oficiálne (?) na svojich účtoch FED len k objemu vydaných dolárov v hotovosti, dostali by sme cenu zlata na úrovni vyše 6 000 USD. Ak by sa do toho započítali peniaze na bankových účtoch a termínovaných vkladoch, či iné „digitálne“ peniaze, teoretická cena zlata by v porovnaní so zlatým štandardom vystrelila do astronomických výšok.

Určite najaktívnejšou časťou sveta, kde sú ľudia aj domácimi vládami povzbudovaní k ukladaniu peňazí do vzácnych kovov, je Ázia. Čínska vláda odporúča ľuďom, aby mali aspoň 5 % majetku vo fyzickom zlate, pričom mince a tehličky je možné dostať v každom významnejšom obchodnom centre, banke alebo letisku. Podobné to začína byť v Rusku, Indiu ani netreba nejako zvlášť spomínať. Automaty sa už nejaký čas inštalujú aj Spojených arabských emirátoch, v Európe najmä v Nemecku a Rakúsku. V Malajzii predstavila opozičná politická strana začiatkom augusta zlatý dinár a strieborný dirham. Prvá várka zlata a striebra ocenená na 2 milióny ringgitov (625-tisíc $ ) sa predala za menej ako mesiac. Niektoré firmy (od majiteľov garáží až po taxikárov) v štáte Kelantan používajú zlaté a strieborné mince, pričom zamestnanci môžu štvrtinu výplatu dostať v dinároch alebo dirhamoch, ak o to požiadajú. Taktiež v Indonézii existujú náznaky, že tieto peniaze sa opäť dostávajú do obehu.

Prispôsobovať sa začínajú aj bankári. Banksteri z JPMorgan znovu otvorili podzemný trezor v New Yorku, ktorý nepoužívali od 90. rokov, z dôvodu rastúceho záujmu o tehličky. Mnohé komerčné banky už dokonca zbúrali svoje trezory v 80. a 90. rokoch. Teraz ich znova stavajú. JP Morgan nedávno otváral takýto v Singapúr, Deutsche Bank a Barclays Capital zvažujú otvorenie nových úschovní v Londýne. Zvýšená potreba skladov je daná nakupovaním skôr fyzického zlata ako futures vzácnych kovov alebo akcií ťažobných spoločností.

Súkromní investori držia zhruba 30-tisíc ton podľa spoločnosti GFMS, čo je vyše šestina celkového objemu. No čo je dôležitejšie, prvý krát v histórii je to viac ako majú centrálne banky. Investičný dopyt v objeme 1 900 ton vlani prekonal požiadavky šperkárov (1 759 ton) po prvý krát za posledných tridsať rokov. Tento trend nepochybne minimálne pokračuje aj v tomto roku. Záujem investorov totiž neslabne, práve naopak. Pritom títo ešte stále nedosiahli prijateľné rozloženie svojho portfólia a zlato je aktívom, ktorého väčšina z nich nemá dostatok.

Nálepky: centrálna banka, peniaze, zlato

Ad: Hrdina Štefánik

Martin Rojko — Wed, 06 May 2009 21:13:00 +0000

Pre komunistov zapredanec slúžiaci francúzskym imperialistom.
Pre národniarov vlastenec, ktorého dali Česi odpraviť.
Pre konzervatívcov demokrat, ktorý sa zaslúžil o vznik československého štátu a vo vojne neváhal nasadiť vlastný život, chcel zoštíhliť štátnu byrokraciu a podporovať vedu.
Pre moderných liberálov „Európan“ so silným sociálnym cítením.
A pre libertariánov? Fajn chlapík, ktorému šlo o fair hru, čestnosť a slobodu. Ale prečo, do pekla, to chcel presadiť cez politiku?

Nálepky: národ, politika, Štát, Štefánik

Všetko čo ste chceli vedieť o kríze, ale nikto vám to nevysvetlil

Martin Rojko — Wed, 18 Feb 2009 16:14:00 +0000

Ak sa zaujímate o ekonómiu a obdobie veľkej krízy (tej minulej alebo súčasnej) a jej skutočné príčiny, potom nemôžete knihu Murray N. Rothbarda "Veľká americká kríza" obísť. Mnohé opatrenia navrhnuté v tej dobe Hooverom (alebo neskôr Rooseveltom) znejú až príliš povedome aj dnes. Väčšina riešení v súčasnosti navrhovaných politikmi na celom svete bola práve v tom období odskúšaná a zlyhala. Rothbard zrozumiteľne vysvetľuje prečo. Skutočnosť, že kniha bola napísaná pred 46 rokmi a stále ju možno vztiahnuť na udalosti spred 80 rokov ako aj tie dnešné, ukazuje význam a pravdivosť tohto diela. Rovnako ako ostatné Rothbardove knihy, aj táto ponúka vynikajúcu analýzu ekonomickej histórie, ktorá sa bežne nerozoberá v médiách a neučí na ekonomických školách. Recenzia na stránkach INESS-u tu.

Nálepky: kniha, kríza, Murray Rothbard, rakúska škola, USA

Anarchia na burze

Martin Rojko — Fri, 22 Aug 2008 17:26:00 +0000

Anarchia v praxi

na amsterdamskej burze a medzi stredomorskými obchodníkmi niekoľko storočí naspäť. Chaos, bezprávie, žiadne pravidlá? Sotva. O modernom štáte vtedy nikto nechyroval.

Nálepky: anarchista, slobodná spoločnosť, Štát

Súkromné vlastníctvo pamiatkám prospieva

Martin Rojko — Mon, 28 Apr 2008 16:42:00 +0000

Často opakovaný mýtus, že súkromníci ničia tzv. „pamiatkové objekty“ vyvracia aj pražský pamiatkár Karel Kibic: „Stav památkové péče je u nás dnes lepší než kdy jindy. A to ze dvou důvodů. Především to, že se památky vracejí vlastníkům, to je nesmírně prospěšné. Když prostě někdo vlastní dům, má zájem, aby dobře vypadal. A na českých městech je to vidět.“

„Samozřejmě, je tu určité nebezpečí. Majitel starého domu by třeba chtěl v přízemí prostorný obchod nebo v celém domě hotel, ovšem pokud jde o něco historicky cennějšího, jsou takové plány problematické. Netvrdím tedy, že nejsou problémy, ale v zásadě je zájem vlastníka památkám prospěšný. Druhý důvod: stavební výroba je proti době před rokem 1989 daleko rozvinutější, schopná řešit památkové technické problémy a stavební kapacity jsou větší.“

Pri zosumarizovaní ostatných výčinov a myšlienkových pochodov niektorých slovenských ochrancov ruín má pán Kibic až nezvyčajne normálne a triezve zmýšľanie. Teda len čo sa vzťahu pamiatok a súkromného vlastníctva týka.

Žiadne nálepky.

Magic Moments from ASC (5)

Martin Rojko — Thu, 27 Mar 2008 16:41:00 +0000

„The phenomenon of "Hollywood communists" is indeed striking....
.... First, actors had for centuries been condemned as belonging to one of the lowest social classes. Theatrical folk were kept separate from polite society. For instance, it is alleged that until well into the twentieth century, in many American cities, deceased actors could not legally be buried in church cemeteries.

Further, actors think of themselves as "avant-garde intellectuals," despite the fact that they rarely can boast of much in the way of scholarly training. Since the Left, especially in the United States, has long been successful in portraying itself as the progressive, enlightened opposition to the bigoted, priggish, witless members of the Right, actors gravitate toward the former.

Actors and playwrights are, above all, storytellers, interpreters of the human condition whose words and gestures evoke powerful emotions from their audiences. It is far easier to excite an audience with the stark drama of a poor workingman struggling to survive than it is to glory in the success of a brilliant industrialist.“

- Larry Sechrest: „The Anti-Capitalists: Barbarians at the Gate“

Žiadne nálepky.

200 rokov Lysandera Spoonera (1808 – 1887)

Martin Rojko — Sun, 20 Jan 2008 21:03:00 +0000

V sobotu 19. januára by sa anarchistický politický filozof Lysander Spooner dožil dvestoročnice. Ak by tu ešte bol, zrejme by neplesal nad tým, ako málo z jeho myšlienok sa uchytilo v spoločnosti a na akého netvora narástol štát. O dôvod viac pripomenúť si ich, tentokrát v trochu dlhšom rozsahu ako je na týchto stránkach zvykom.

Spooner bol právnikom v Massachusetts, abolicionista, anarchista, poštový podnikateľ, najväčší právny teoretik libertarianizmu v 19. storočí. Založil súkromnú poštu American Letter Mail Company, ktorá konkurovala štátnemu byrokratickému úradu až dovtedy, kým mu ju Kongres nezakázal (svoj podnik bránil v pamflete „Who Caused the Reduction in Postage?“). Patril tiež k prvým oponentom prohibície. Je autorom dielka „Vices are Not Crimes: A Vindication of Moral Liberty“, Lysander Spooner publikoval v roku 1882 pamflet s názvom „Natural Law, or the Science of Justice“, ktorý zaznamenal pozoruhodný úspech medzi americkými aj európskymi anarchistami a do troch rokov od vydania bol ešte tri krát znovu vytlačený. Mal byť úvodom do komplexného diela o prirodzenom práve slobody. No pre tých, ktorí chcú hlbšie pátrať po jeho myšlienkách, je určená kniha „No Treason“. Tu útočí na autoritu ústavy a vlády a bráni právo na secesiu. Murray Rothbard nazval túto zbierku „najlepšou obhajobou anarchistickej politickej filozofie aká kedy bola napísaná“.

Peniaze alebo život

Azda najznámejší a najrozšírenejší citát z „No Treason No. VI“ znamenal pre mnohých ľudí (nielen Rothbarda) posun v premýšľaní o spoločnosti: „Je pravda, že teória našej Ústavy je založená na dobrovoľnom platení daní, že naša vláda je vzájomná poisťovacia spoločnosť, do ktorej ľudia vstupujú dobrovoľne s inými ľuďmi... Ale táto teória sa celkom odlišuje od praktickej skutočnosti. Fakt je, že vláda podobne ako lupič hovorí človeku: „Peniaze alebo život.“ A mnoho - ak nie väčšina daní je platená pod touto hrozbou.“
V polovici 19. storočia si individualistickí libertariáni začínali uvedomovať, že štát nie je zlučiteľný so slobodou a morálnosťou. Zašli však len potiaľ, že presadzovali právo jednotlivca vystúpiť zo štátnej siete moci a daňového lúpenia. Ale ich neúplná teória nebola pre štátny aparát žiadnou hrozbou. Len niekoľko ľudí sa bude chcieť zbaviť jeho sociálnych benefitov. Ako sa vzdať štátu a spolupracovať k vzájomnej prospešnosti v slobodnej spoločnosti dobrovoľnej výmeny, to načrtli až Spooner s Tuckerom. Títo dvaja povýšili libertariánsky individualizmus z protestu proti existujúcim zlám na vytýčenie cesty, ktoru sa ľudia môžu uberať bez štátu. Prekonali predchádzajúcich utopistov, ktorí nevideli cieľ v už existujúcom slobodnom trhu, ale v násilnej a nemožnej vízií premeneného ľudstva.

Spooner bol posledným z veľkých teoretikov prirodzených práv medzi anarchistami a klasickými liberálmi. Vedel, že základ pre individuálne práva a slobodu je len pozlátkom, ak všetky hodnoty a etika budú svojvoľné a subjektívne, čo tvrdil úžitkový anarchista Tucker. Ale Spooner vedel, že štát je oveľa mocnejší ako akýkoľvek jednotlivec, a ak nie je možné použiť teóriu morálnej spravodlivosti ako zbraň proti štátnej tyranii, potom človek nemá žiadnu pevnú základňu, do ktorej sa môže uchýliť a poraziť ho. Nanešťastie, viacerí nasledovníci individualistických anarchistov sa sústredili len na ich chybné monetárne názory, a iné oblasti ich teórie si nevšímali.
Kritici myšlienky objektívnej morálky namietajú, že funguje ako tyrania voči jednotlivcovi. To sa stáva pri mnohých teóriach morálnosti, ale nie ak táto teória jasne rozlišuje medzi amorálnym a nezákonným. Alebo povedané Spoonerovymi slovami, medzi neresťami a zločinmi (Vices Are Not Crimes). Len zločiny, to znamená iniciácia násilia voči iným osobám alebo ich majetku, by mali byť postihované zákonom.

Nie je rozdiel medzi politickým a osobným otroctvom

Spoonerove záujmy sa nekončili pri politickej filozofii. Dotýkal sa takmer každého aspektu morálnej, ekonomickej a právnej stránky slobodnej spoločnosti. Počas 50 rokov trvajúceho písania obhajoval rozpustenie sudcovského zboru, deistickú teológiu, prirodzené právo, či írsku revolúciu. Kritizoval otroctvo, zákony postihujúce páchateľov trestných činov bez obetí, monopol pošty a obe strany americkej občianskej vojny. Napísal mnoho ekonomických pojednaní o bankovníctve a menovej reforme, zosnoval plány pre partizánsku vojnu na oslobodenie otrokov, vyjadroval sa za slobodu tlače. Spooner je určite jediným ústavným právnikom v histórii, ktorý sa zmenil na individualistického anarchistu. Navyše, čo sa často krát stáva skôr opačne, s pribúdajúcim vekom sa stával postupne a neúprosne viac radikálnejším.

Spooner rozoberal zákerné podrobenie údajne slobodných ľudí vládnym systémom, ktorý sa podľa neho začal intenzívne obmedzovať individuálne práva. „Neexistuje rozdiel v princípe, ale len v stupni, medzi politickým a osobným otroctvom.“ Národ, ktorý vybojoval zrušenie otroctva by mal byť pripravený bojovať a oslobodiť zvyšok ľudí – aj v prípade, že by to vyžadovalo zničenie ústavy.“
Spooner patril k tzv. garrisonskému krídlu abolicionistického hnutia. To sa usilovalo zrušiť otroctvo nie prostredníctvom použitia centrálnej vlády, ale kombináciou morálneho zápalu a rebelstva otrokov. Podľa Spoonera hlavným motívom Lincolna a strany volajúcej po vojne bolo zachovať a upevniť kontrolu Severu nad ekonomikou južanov. Južným štátom nemohli dovoliť vyhýbať sa clu, základného prvku merkantilistického systému, ktorý Lincoln podporoval. Finančníci zo Severu, financujúci vojnu požičali peniaze vláde Lincolna nie pre akúsi lásku k slobode a spravodlivosti, ale kvôli ovládaniu južanských trhov cez násilné vynucovanie cla. Len Spooner a pár ďalších ľudí si uvedomovalo, že by bolo zločinom a chybou snažiť sa použiť vládu na napravenie neprávostí spáchaných inou vládou.

Skvelý politický filozof, čiastočný ekonomický socialista

Z ekonomického pohľadu bol Spooner v niektorých otázkach socialista. Akceptoval teóriu hodnoty založenej na práci, mzdový systém považoval za utláčateľský, volal po ovládnutí priemyslu robotníkmi. Zisk, rentu a úrok považoval za formy vykorisťovania. Ale bol tiež protrhový. Na rozdiel od marxistov považoval nedostatky kapitalistickej spoločnosti za výsledok nie neobmedzovaného trhu, ale štátnych zásahov. Preto volal nie po zrušení súkromného vlastníctva ako socialistickí anarchisti, ale štátu. Uvedené nedostatky Spoonera dobre vystihol Rothbard v roku 1965 článkom „The Spooner-Tucker Doctrine: An Economist’s View”, v ktorom vyjadruje intelektuálny dlh voči obom pánom v ich náhľadoch na politickú teóriu (z ktorej hojne čerpal pri rozpracovávaní anarcho-kapitalizmu), hoci výhrady mal v otázke vlastníctva pôdy. No podľa neho v ekonomickej oblasti, a najmä v teórii peňazí, sa značne mýlili.

Dva základné omyly Spoonera v menovej oblasti spočívali v nepochopení podstaty peňazí a úroku. Hoci presadzoval slobodné bankovníctvo, bol presvedčený, že ak sa ponuka peňazí na trhu rapídne zvýši, úroková miera klesne na nulu a teda nie je dôvod ju meniť.
Bez štátu, ktorý vytvára podmienky a vyvoláva neustálu infláciu (v našom ponímaní sa infláciou myslí zvyšovanie objemu peňazí na trhu a tým ich znehodnocovanie), sú pokusy o úverovú expanziu na voľnom trhu nepredstaviteľné. Ak by sa niekto rozhodol vytlačiť si vlastné papieriky (napríklad pod názvom „pravá koruna“) a chcel ich použiť ako platidlo, v slobodnej spoločnosti by tak kľudne mohol spraviť. Otázka ale znie, kto by tieto lístky vzal ako peniaze? Tie totiž závisia na všeobecnej akceptovateľnosti platidla – prostriedku výmeny tovarov. A takéto médium začína pri vzácnych komoditách, ako je napríklad zlato či striebro. Kedysi silná mena dolár začínal nie ako peniaz sám osebe, ale bol viazaný na určité množstvo zlata na trhu.

Spooner si veľkú časť svojej individualisticko-anarchistickej pozície vybudoval aj vďaka odmietaniu tvrdenia, že voliť vo voľbách nevyhnutne znamená podporovať vládu. „Hlasovanie vo voľbách je niekedy považované za dôkaz súhlasu. Na druhej strane sa nikto nepýta na súhlas človeka, ktorý je obklopený vládou, ktorej nemôže vzdorovať. Vládou, ktorá ho núti platiť peniaze, odoberať služby a vzdať sa jeho mnohých prirodzených práv pod hrozbou ťažkých trestov. Tento človek vidí, že ostatní ľudia vykonávajú túto tyraniu nad ním prostredníctvom volebného hlasu. Tiež vidí, že ak sám využije svoj hlas, má nejakú šancu dostať sa z tejto tyranie iných, a to podrobením ich jeho vlastnej. Skrátka zisťuje, že ak využije hlas, môže sa stať pánom. Ak nie, bude otrokom. Inú možnosť nemá. A v sebaobrane si vyberá tú prvú. Je to podobné, ako keď je človek donútený zúčastniť sa vojnovej bitky, kde buď zabije iných, alebo iní zabijú jeho. Ak nám vládcovia dovolia realizovať tento jeden výber, akokoľvek bezvýznamný a úbohý je tento hlas nad našim politickým životom, nie je amorálne túto príležitosť využiť.“

Spooner vs. Tucker

Spooner a Tucker boli najväčšími osobnosťami individualisticko-anarchistického hnutia, ktoré prekvitalo v 19. storočí. Napriek tomu, že títo dvaja sa často spájajú do jedného prúdu, Spooner sa od mladšieho Tuckera lišil v jednom podstatnom bode. Jeho presvedčenie v slobodnú spoločnosť vychádzalo z filozofie prirodzeného práva, zatiaľ čo Tucker bol striktný utilitarista. Po smrti Spoonera ovplyvňoval Tucker smer hnutia, čo sa čoskoro prejavilo v presadzovaní kréda osobného úžitku a prirodzené právo odchádzalo do zabudnutia.

Spooner spájal vlastníctvo myšlieky s vlastníctvom materiálnych vecí. To sa prejavilo aj v jeho názore na potrebu copyrightov a patentov pre garantovanie majetkových práv pre autorov a vynálezcov. Podľa Tuckera nie je nič nerozumnejšie ako udeliť niekomu právo monopolizovať prirodzený fakt. Odmietal copyrighty a patenty s odôvodnením, že objav nezakladá právo na vlastníctvo. Podľa Tuckera „nie je požiadavka objaviteľa nápadu výhradne ho používať o nič viac, ako nárok človeka, ktorý ako prvý narazil na ropu a chce si privlastniť celú ropnú oblasť alebo ropný produkt.“ Tucker nazval Spoonerovu prácu „Law of Intellectual Property“ „pozitívne bláznivú, pretože je úplne bláznivá“.

Spooner presadzoval Lockeho princíp nadobúdania majetku zmiešaním statku a práce. Prírodné zdroje, ktoré nikto nevlastní, sa môžu stať majetkom človeka. Spooner definuje zmocnenie sa veci ako moment, pri ktorom človek vykoná prácu na veci . Napríklad pri pozemku to je vyrúbanie stromov alebo jeho ohradenie plotom. Tucker obviňoval Spoonera z obhajoby neobmedzeného vlastníctva pôdy, pretože jeho návrh by umožnil, aby „človek prišiel na časť voľného pozemku a ohradil ho plotom. Potom by prešiel na inú časť a tiež by ju oplotil, potom na tretiu, štvrtú..., stú, tisícu. Ak by už nemohol vymedziť toľko koľko by chcel, najal by si ľudí stavajúcich ploty za neho. Potom by sa mohol stiahnuť a zakázať ostatným ľuďom využívať tieto pozemky. Alebo ich uznať za nájomníkov a vyberať rentu, ktorú určí.“ Tucker sa nazdával, že teória držby a užívania pôdy vyriešila problém spravodlivosti vo vlastníctve pozemkov. Základ tejto teórie spočíva v tom, že len aktuálni užívatelia pozemku môžu byť považovaní za vlastníkov. Landlordi, ako aj prenajímanie nehnuteľností, by prestali existovať akonáhle by neprítomní majitelia nemohli uplatňovať kontrolu nad nevyužívaným majetkom. Spooner nazval túto teóriu komunistickou: „Predpoklad akéhokoľvek tvrdenia popierajúceho vlastnícke práva v akejkoľvek forme je komunizmus.“

Hoci Rothbard s touto teóriou ostro nesúhlasil (zabraňovala legitímnemu majiteľovi predať pozemok inému, či ho prenajať), považoval ju za užitočnú pre tých libertariánov a klasických ekonómov, ktorí sa odmietali zaoberať problémom pôdneho monopolu, ktorý umožňoval štátu svojvoľne prideľovať vlastníctvo pozemkov spriazneným osobám. „Nazdávam sa, že Tuckerova pozícia je v tomto prípade pred súčasnými laissez-faire ekonómami, ktorí buď nemajú názor vlastnícke právo pri pozemkoch, alebo slepo predpokladajú, že všetky pozemkové práva musia byť chránené, lebo nejaká vláda ich vyhlásila za súkromný majetok. Individualistickí anarchisti predpokladajú, že súkromné vlastníctvo pôdy môže byť uznané len tým, ktorí ju užívajú. To by ale popieralo všetky platby nájomného za pozemky, pretože len priamy užívateľ by bol považovaný za vlastníka.“

Podľa Rothbarda väčšina z Tuckerových tvrdení bola založená na jeho obave z monopolu, čo sa prejavilo aj pri bankovníctve, clách, autorských právach a patentoch. Tucker sa obával, že právo zmluvnej dohody bude dovedené do nelogického extrému. „Jednotlivec by mohol získať a držať virtuálne nároky na nespočetné parcely zeme len tým, že by na nich zanechal minimálnu prácu... a my by sme museli akceptovať fiktívne vlastníctvo takmer celého zemského povrchu malou skupinou obyvateľstva.“

Pri príležitosti Spoonerovho výročia chystá Journal of Libertarian Studies špeciálne vydanie o tejto legende anarchizmu.

Na záver jeden citát:

„Men and women may be addicted to very gross vices, and to a great many of them-such as gluttony, drunkenness, prostitution, gambling, prize-fighting, tobaccochewing, smoking, and snuffing, opium-eating, corset-wearing, idleness, waste of property, avarice, hypocrisy, .. and still be sane, compos mentis , capable of reasonable discretion and self-control, within the meaning of the law. And so long as they are sane, they must be permitted to control themselves and their property, and to be their own judges as to where their vices will finally lead them.“

Použité pramene:

http://www.lysanderspooner.org/

http://www.mises.org/journals/jls/20_1/20_1_2.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1974/1974_09.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1971/1971_10.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1972/1972_01.pdf

http://www.mises.org/journals/lf/1975/1975_03.pdf

http://www.mises.org/misesreview_detail.aspx?control=312

http://blog.mises.org/archives/004875.asp

http://www.mises.org/books/vicescrimes.pdf

Žiadne nálepky.

Stvorení v slobode a v pdf

Martin Rojko — Mon, 27 Nov 2006 15:36:00 +0000

Vďaka ľuďom z Mises Institute je dostupné v elektronickej forme štvorzväzkové dielo Murrayho Rotbarda „Conceived in Liberty“ („Stvorení v slobode“). Je to prerozprávané objasnenie ranej histórie Spojených štátov do konca 18. storočia, v ktorom autor zachytáva často zabúdané a opomínané udalosti, ukazujúce na libertariánske črty histórie a jej aktérov.

Pre tých, ktorých dejiny amerického kontinentu nie veľmi zaujímajú, v úvodnej časti je popísané aj obdobie stredoveku v Európe (prekvitajúci voľný obchod v decentralizovaných severotalianskych mestách, hanzové združenie, trhy v Champagne, postupný zničujúci nástup etatizmu v 14. storočí, merkantilizmus, štátom vytláčané súkromné podnikanie, agresívne vojny...).

Keď už sme pri Rothbardovi, na základe knihy Justina Raimonda „An Enemy of the State“, Lew Rockwell vyvracia niektoré mýty kolujúce o ňom.

Žiadne nálepky.

17 rokov slobody, či len menšieho socializmu?

Martin Rojko — Mon, 20 Nov 2006 15:56:00 +0000

17. novembra uplynulo 17 rokov od pádu komunistického režimu a následného pozvoľného desocializovania (v zmysle zavádzania voľného trhu) spoločnosti. Napriek pádu socializmu, naďalej je v spoločnosti rozšírené presvedčenie, že je treba plánovanie, regulovanie a rozhodovanie v mnohých oblastiach ponechať štátu. Potreba regulovať konanie monopolov, diktovať vlastníkom nehnuteľností ako majú nakladať so svojim majetkom, rozhodovať o vzniku či nevzniku súkromnej školy, zakazovať lekárom vyberať poplatky za vykonanú prácu, eko-terorizovať a kriminalizovať súkromných vlastníkov. To sú len niektoré z mnohých pozostatkov socializmu v hlavách ľudí, ktorí sú inak zástancami slobodnej spoločnosti a voľného trhu.

Áno, namiesto centrálne plánovanej ekonomiky tu máme slobodnú trhovú výmenu, ronako nízke príjmy sa zmenili na veľmi nízke aj veľmi vysoké, odmeňovanie väčšinou nezávisí od úsudku jedného človeka, ale od trhového ohodnotenia a spokojnosti zákazníkov, povinná kolektivistická morálka bola nahradená individuálnou etikou rôznej úrovne. No stále tu je prítomná propaganda, manipulácia s informáciami, zastrašovanie, shahy o plánovanie ekonomiky a životov ľudí. Len rétorika „zabezpečenia blahobytu“ bola vystriedaná modernejším a európskejším výrazom „rovnomernejšieho rozdelenia bohatstva“.

Sedemnásť rokov tu máme demokraciu. Oproti spoločenskému systému, ktorý tu ovládal životy ľudí 40 rokov predtým, je to neporovnateľne lepšie v tom, že sa (deklaratívne) rešpektuje súkromné vlastníctvo, liberálna ekonomika, pluralitný politický systém. Avšak dôležité je slovo „relatívne“, teda v porovnaní so socializmom. Myšlienka demokracie je rovnako nemorálna a neekonomická. Nemorálna preto, že umožňuje, aby sa na základe väčšinového princípu spojili A a B (osoby, skupiny, ...) a okradli C; A a C následne ozbíjali B; a potom B a C spolu olúpili A. Neekonomická preto, že nie samotná demokracia, ale súkromné vlastníctvo a dobrovoľná výmena sú zdrojmi prosperity ľudskej spoločnosti. Stále existuje výrazné politické rozhodovanie o používaní súkromných zdrojov, obmedzovanie samostatnosti vlastníkov prostredníctvom vyžadovania rôznych povolení, čím sa znižuje motivácia produkovať a znižuje sa bohatstvo.

Žiadne nálepky.

Ústava slobodu neprináša

Martin Rojko — Fri, 01 Sep 2006 10:48:00 +0000

Takzvané “štátne sviatky”, teda dni počas ktorých väčšina súkromných podnikateľov zarába, aby byrokrati mohli oddychovať, sú jedinečnou príležitosťou pre všetkých prisluhovačov štátu upevňovať v ľuďoch pocit dôležitosti a nevyhnutnosti leviatana a zdôrazňovať jeho symboly. K takýmto dňom patrí aj 1. september, teda deň, v ktorom “nami” (ne) volení zákonoškodcovia prijali (v r. 1992) dokument, ktorý má ospravedlniť zdieranie občanov a oberanie o ich vlastný majetok, alebo ako tvrdia tvorcovia všetkých moderných ústav, garantovať základné ľudské práva a slobody.
Samotná myšlienka zaručiť slobodu prijatím nejakého právneho predpisu je nezmysel. Pretože sloboda je prirodzené právo, predchádza štátu aj politike, nie je potrebné ho udeľovať, ani nadobúdať. Je len nutné ho uznávať ako fakt. Je to niečo, čo existuje aj napriek systematickej snahe to obmedziť.

Tvorcovia americkej ústavy, zástancami minimálneho štátu toľko citovanej, postrehli, že je to práve vláda, ktorá vyvíja systematické úsilie o zbavenie ľudí ich prirodzených práv – práva na život, slobodu a majetok. Ústava nepriniesla a nezaručovala slobodu, ale umožňovala už jestvujúcej slobode jej pokračovanie a upevnenie voči despotickým zásahom.

Ale keďže žiadna ústava nemôže byť interpretovaná a vynucovaná sama sebou, je interpretovaná ľuďmi. Ak je táto kompetencia, v rámci “oddelenia právomocí a zachovania kontroly a rovnováhy”, zverená Ústavnému súdu, do ktorého deleguje zástupcov zasa len vláda (parlament), potom je nevyhnutnou tendenciou súdu rozširovať právomoci vlastnej vlády. Takže aj keď určité časti ústavy by mali prísne limitovať konanie vlády, v konečnom dôsledku je ústava len nástrojom potvrdzujúcim expanziu štátnej moci a nie jej obmedzením.

Podľa Spoonera, ak má ústava nadobudnúť právomoc, musí byť zmluvne zaručená. Ale Ústava nie je zaväzujúca zmluva, pretože ľudia ju vytvorili a nepodpísali. Nikto ju nepodpísal, nezapečatil, neosvedčil a nevydal, ako to býva pri dôležitých zmluvách. Preto Ústava nie je zmluvou a nikoho nezaväzuje. Z toho následne vyplýva, že celý vládny aparát, odvodzujúci svoju právomoc z Ústavy, nie je nič viac ako banda lúpežníkov.

Žiadne nálepky.