pred voľbami vám sľubovali nižšie dane a odvody, menej zbytočných papierovačiek a byrokracie, menej štátneho otravovania a slušnejšie vystupovanie. To posledné zatiaľ plnia. Koľko krát budete musieť ešte naletieť na hru pravica vs. ľavica? Koľko nových strán ešte musí vzniknúť, koľko nových tvárí príde do parlamentu, aby ste si uvedomili, že [...]]]> Vážení voliči (nielen tzv. „pravicových) politických strán,

pred voľbami vám sľubovali nižšie dane a odvody, menej zbytočných papierovačiek a byrokracie, menej štátneho otravovania a slušnejšie vystupovanie. To posledné zatiaľ plnia. Koľko krát budete musieť ešte naletieť na hru pravica vs. ľavica? Koľko nových strán ešte musí vzniknúť, koľko nových tvárí príde do parlamentu, aby ste si uvedomili, že oni tu a tam nie sú pre vás, ale že vy ste len prostriedok, nástroj?

Koľko dôkazov ešte potrebujete, aby ste priznali, že tvz. „spravovanie vecí verejných“, či zastupiteľská demokracia, alebo „verejné blaho“ je totálny nezmysel a je to systém, ktorý nefunguje vo váš prospech, ale má vás len ukolísať, aby ste sa nezaujímali o to, čo sa s vašimi násilne odovzdanými peniazmi deje? Ako dlho sa budete svojou účasťou vo voľbách zúčastňovať okrádania vašich susedov a ešte rozhorčene poukazovať, že nevolič nemá nárok sa sťažovať? Ak tu niekto nemá otvárať ústa, ste to vy, pretože tento zvrátený systém podporujete.

Dobre, dosť bolo narušovania vašej zdanlivej intelektuálnej pohody. Teraz naspäť k televízorom a pozrieť správy.

Ozaj, alternatívy existujú. Ignorujte politiku a politikov, nie život okolo vás.

S blížiacim sa termínom „dražby ukradnutého majetku“, ako voľby nazval H.L. Mencken, rastie intenzita sľubov politických strán a mediálne masírovanie o „občianskej povinnosti zúčastniť sa“ tejto dražby. O tom, ako vážne treba brať na vedomie predvolebné [...]]]> Prehrabávaním sa v päťročnom archíve blogu som narazil na tento volebný vtip. Trochu pridlhý na môj vkus, ale opäť ma pobavil.

S blížiacim sa termínom „dražby ukradnutého majetku“, ako voľby nazval H.L. Mencken, rastie intenzita sľubov politických strán a mediálne masírovanie o „občianskej povinnosti zúčastniť sa“ tejto dražby. O tom, ako vážne treba brať na vedomie predvolebné vyhlásenia politikov, je aj nasledujúci vtip od neznámeho autora.

Politika kráčajúceho po ulici jedného dňa tragicky zrazí nákladné auto a on zomrie. Jeho duša príde do neba a tu pri vchode stojí Svätý Peter.
„Vitaj v nebi“, hovorí Sv. Peter. „Pred tým ako vstúpiš, zdá sa, že je tu problém. Vieš, málokedy sa stretávame s vysokým úradníkom v týchto končinách, takže nevieme, čo s tebou.“
„Žiaden problém, len ma nechajte vstúpiť,“ hovorí muž.
„No, rád by som, ale mám príkazy od toho nahore. Necháme ťa prežiť jeden deň v pekle a jeden deň v nebi. Potom sa môžeš rozhodnúť, kde stráviš večnosť.“
„Ja som sa už rozhodol, chcem byť v nebi,“ hovorí politik.
„Prepáč, ale máme svoje pravidlá.“
Na to ho Sv. Peter odprevadí k výťahu, ktorý ho väzie dole, dole, dole až do pekla. Dvere sa otvoria a on sa ocitne v strede zeleného golfového ihriska. V diaľke je bar a pred ním stoja všetci jeho priatelia a ostatní politici, s ktorými spolupracoval. Každý je oblečený vo večernom obleku a žiari šťastím. Ponáhľajú sa privítať ho, podať mu ruku a zaspomínať na skvelé časy, keď bohatli na úkor ľudí. Zahrali si priateľský zápas v golfe a potom si pochutnali na večeri z homára, kaviáru a šampanského. Prítomný je aj diabol, ktorý je skutočne veľmi priateľský chlapík, zabáva sa, tancuje a rozpráva vtipy. Tak dobre sa bavia, že skôr ako si to uvedomí, je čas ísť.
Každý sa s ním srdečne rozlúči a kýva na pozdrav, zatiaľ čo výťah stúpa nahor. Výťah ide hore, hore, hore, dvere sa otvoria a tam ho opäť čaká Svätý Peter. 
„Nastal čas navštíviť nebo.“
24 hodín strávi politik so skupinou spokojných duší, prechádzajúcich z oblaku na oblak, hrajúcich na harfe a spievajúcich. Všetci sa bavia a skôr ako si to uvedomí, 24 hodín uplynulo a Sv. Peter sa vracia.
„Dobre, strávil si deň v pekle a deň v nebi. Teraz si vyber svoju večnosť.“
Politik chvíľu premýšľa a odpovie: „No, nikdy by som to nebol povedal, nebo bolo úchvatné, ale myslím, že lepšie by som sa mal v pekle.“
A tak ho Sv. Peter odprevadí k výťahu a on klesá dole, dole, dole do pekla.
Dvere výťahu sa otvoria a on sa ocitne v strede pustej krajiny, pokrytej odpadom, špinou a smetím. Vidí všetkých priateľov oblečených v otrhaných šatách ako zbierajú smetie a dávajú ho do čiernych tašiek. 
Diabol podíde k nemu a položí mu ruku na rameno.
„Nerozumiem,“ kokce politik. „Včera som tu bol a stálo tu golfové ihrisko s barom, jedli sme homára, kaviár, pili šampanké, tancovali a skvele sa bavili. Teraz je tu len pustatina plná odpadkov a moji priatelia vyzerajú úboho a nešťastne. Čo sa stalo?“
Diabol pozrie na neho, usmeje sa a hovorí: „Včera sme viedli kampaň... Dnes si si zvolil.“

podobne ako pred štyrmi rokmi (a ešte pár rokov predtým), ani zajtra nejdem vhodiť žiadny volebný lístok do schránky a nezúčastním sa vašej perverznej hry zvanej voľby.  Je mi jasné, že každý sa musí niečím živiť a nebyť politiky, mnohí z vás by zametali ulice. Ale aj ten posledný zametač ulice zarába svoje peniaze poctivo [...]]]> Vážení politici a ich prisluhovači,

podobne ako pred štyrmi rokmi (a ešte pár rokov predtým), ani zajtra nejdem vhodiť žiadny volebný lístok do schránky a nezúčastním sa vašej perverznej hry zvanej voľby.  Je mi jasné, že každý sa musí niečím živiť a nebyť politiky, mnohí z vás by zametali ulice. Ale aj ten posledný zametač ulice zarába svoje peniaze poctivo a ponúka svojou prácou protihodnotu, ktorú chcú iní ľudia. Vy svojim drístaním v médiách, na zasadnutiach a mítingoch (len pred voľbami) len rozoštvávate a nasierate ľudí. To by, samozrejme, samo o sebe ešte nebolo také strašné. Ale vy im navyše svojimi zákonmi, reguláciami, obmedzeniami, príkazmi zasahujete do životov a určujete, čo robiť a čo nie. Ani toto však ešte nie je to najhoršie. Vy ľudí okrádate o čas, peniaze, energiu. Navyše tých nezapadajúcich do vášho systému mlátite a často aj zabíjate.

Nie, zúčastniť sa volieb nie je moja občianska povinnosť. Rovnako (alebo veľmi podobne) apelovali pred vyše 20 rokmi komunisti, keď boli voľby povinné. Aj oni si uvedomovali, že si musia takto akú-takú legitimitu udržovať. Preto sa tak všetci do jedného bojíte nízkej účasti ovečiek a podaktorí z vás vyhlasujú, že nie je dôležité koho volíte, ale že prídete vhodiť hlas. Určite ste už niekde počuli výrok „Ak by voľby niečo zmenili, boli by zakázané“. Presne tak to je. Touto politickou hrou sa stále len udržuje systém, v ktorom tí aktuálne pri moci môžu legitímne drancovať ľudí na nezmyselnom teritóriu zvanom štát. Nič na tom z viacerých dôvodov nezmenia ani tzv. „dobrí politici“, alebo strany „menšieho zla“. Nižšie dane, menej regulácií, menšie dotácie? Samozrejme, áno. Súhlasím. Ale môžete byť spokojní so zlodejom, ktorí vám namiesto sto eur ukradne len päťdesiat? Iste, je mnoho ľudí, ktorí takýchto lupičov akceptujú. Ja k nim nepatrím a preto voliť nejdem.

Zdroj: Reflex

Mesiac pred referendom sa peniaze daňovníkov minuli na ohádzanie každej cesty v Írsku plagátmi ako „Hlasujte áno za [...]]]> „Íri volali po spasiteľovi, keď hlasovali „áno“. Stredná trieda húfne, pretože títo ľudia boli dobrými žiakmi na hodinách občianskej výchovy. Báli sa rozhnevať eurokratov, aby ECB neprestala nakupovať dlh našej vlády. Ako povedal Patrick Henry, „Strach je vášňou otrokov.“

Mesiac pred referendom sa peniaze daňovníkov minuli na ohádzanie každej cesty v Írsku plagátmi ako „Hlasujte áno za zotavenie“ a „Voľte áno pre pracovné miesta.“ Nanešťastie, zúfalá írska stredná vrstva pod ťarchou dlhu, ktorý nahromadila počas desiatich rokov „neustálej prosperity“, ochotne pristala na kúpu prísľubu k návratu dobrých čias, bez ohľadu na cenu. Benjamin Franklin mal pravdu, keď povedal, že tí, ktorí sa vzdajú slobody pre istotu, stratia nakoniec oboje a nič z toho si nezaslúžia.

Je mi ľúto mnohých Írov, ktorí si plne uvedomujú nebezpečenstvá v dôsledku expanzie EÚ. Teraz sú v pasci. Mnohí obetovali dva roky života a veľa osobného majetku, aby zadržali tsunami propagandy, prichádzajúcej z establišmentských médií a ich dvorných kronikárov.

Ale v celom tomto hroznom fiasku existuje záblesk svetla. Po prvý krát za 50 rokov mnoho ľudí pochopilo, že EÚ je nebezpečnou inštitúciou. Po prvý krát v mojom živote je tu rastúca skupina neslobodných a radikalizovaných občanov, ktorí vnímajú EÚ takú, aká je: zločinná organizácia usilujúca sa o totalitu. Tá neprinesie Európe mier a prosperitu, ale namiesto toho ju katapultuje naspäť do čias, o ktorých sme si mysleli, že sa už nevrátia.“

- celý článok „Smrť keltského tigra“ od Briana O´ Caithnia tu.

Nejako takto by mohol vyzerať program kapitalistickej strany obhajujúcej skutočnú slobodu človeka. Už len vyriešiť večnú otázku, ako tieto princípy presadiť cez štátnu mašinériu. A čo ak niekto nechce, aby niekto iný ho zastupoval, hlasoval a rozhodoval za neho a o ňom? Že to by už nebola demokracia? Presne tak... Napriek všetkému, sympatický počin.

Už viete, koho budete v ďalších voľbách voliť? Tak vám to premýšľanie uľahčím.

Sebaobrana, alebo agresia?

Často počúvame aj argument o účasti na voľbách ako nástroji na vlastnú obranu. „Ak volíte stranu, kandidáta „X“, rozhodujete sa pre menej štátnych zásahov, regulácií, zdaňovania, .... a váš hlas neprepadne v prospech strany „Y“, ktorá presadzuje pravý opak.

Ak hlasujem za znižovanie iniciácie násilia, automaticky sa nezúčastňujem na žiadnom akte násilia v akejkoľvek miere? Ak sa neviem zmieriť s okradnutím 1000,- Sk, tak krádež 500,- Sk už je v poriadku? Hoci (len) niekedy priznávame, že to ničí morálku a je tým nainfikovaná celá spoločnosť, zúčastňuje sa tohto perverzného aktu mnoho ľudí. Tak prečo by som sa nemal pridať? Ak to robia aj ostatní, musí to byť v poriadku, nie?

Hlasovanie vo voľbách je proces, v ktorom človek dáva súhlas na svoje ovládnutie niekým iným. Je to najjednoduchší spôsob automatickej legitimizácie politikov. Človek mlčky a verejne akceptuje princíp, že tí ktorí hrajú hru, musia prijať výsledok bez ohľadu na skutočnosť, či sú na strane víťazov alebo porazených. Prečo sa politici oháňajú rečami, že je každého občianskou povinnosťou ísť voliť? Vhodením hlasovacieho lístku do urny súhlasíme s našim ovládaním. Schvaľujeme nielen obeť nás samotných, ale aj iných ľudí. Oznamujeme svetu, že „sa stávame súčasťou etatistickej lavíny raziacej si cestu cez ľudí, ktorí nám stoja v ceste.“

To je trochu zvláštna obrana. A nie je to náhodou agresia?

Kto platí vytlačenie hlasovacích lístkov, informačný systém sčítavania hlasov, vyhodnocovania výsledkov, predvolebnú kampaň? Kto vedie štát k jeho napredovaniu a prosperite? Voliči. Daňoví poplatníci zaplatili za proces, na ktorý sa všetci byrokrati spoliehajú, domáhajú sa ho a sú náramne šťastní , že ste sa do neho zapojili aj vy.

Je dlho známym faktom, že čím viac sa zvyšuje podpora štátu obyvateľstvom, tým menej prostriedkov potrebuje štát na urdržanie ostatných pod kontrolou. Verejná inštitúcia, ktorá permanentne používa násilie na dosiahnutie cieľov by veľmi rýchlo bola považovaná za to, čo aj presne je: kriminálne zoskupenie.

Pri sebaobrane existujú hranice zabraňujúce poškodeniu nevinnej osoby a spôsobeniu ujmy inému ako páchateľovi. Ak ich prekročíte, nesiete za to dôsledky. Pri hlasovaní vo voľbách sa tomu možno elegantne vyhnúť. Je to zbraň neposlúchajúca na povel, ťažko ovládateľná. Síce môže zastaviť nepriateľa, ale zároveň mrzačí a niekedy zabíja všetkých v blízkosti a zanecháva stopy na mnoho rokov dopredu.

Samotná účasť vo voľbách dáva etatizmu silu pokračovať. Aktom hlasovania hovoríme niečo ako: „Je správne a oprávnené, ak niekto koná v mene štátu (regiónu, obce), schvaľuje zákony a používa násilie na ich vynucovanie.“ Každý volič tým prijíma právo určiť politického strážcu nad sebou aj inými ľuďmi.

Volíme každý deň. Volíme pri výbere, či pôjdeme do kina, divadla alebo múzea. Keď zvažujeme, či v kníhkupectve dáme prednosť detektívke, románu alebo faktografii. Volíme pri výbere ľudí s ktorými trávime voľný čas, žijeme, stretávame sa, spolupracujeme. Vyberáme si tovary a služby na trhu, ktoré naozaj chceme. Toto sociálne hlasovanie je oveľa produktívnejšie a účinnejšie ako vhadzovanie volebných lístkov do schránky. Je to slobodné hlasovanie, nie výber menšieho zla.

Sú to stále len ľudské bytosti. A fungovanie politických, verejných inštitúcií (strany, komisie, výbory, úrady...) je založené na snahe získať moc a nasmerovať [...]]]> Problém principiálnosti

Ale čo ak kandiduje strana, ľudia alebo človek, o ktorých vieme, že sú čestní, principiálni, nepodplatiteľní, zastávajú podobné názory?

Sú to stále len ľudské bytosti. A fungovanie politických, verejných inštitúcií (strany, komisie, výbory, úrady...) je založené na snahe získať moc a nasmerovať myšlienky a snahu na svoje špecifické ciele. A je odvekou pravdou, že i len letmý závan možnosti získať moc dokáže úplne zatemniť myseľ.

V predvolebných debatách prevláda nebezpečný mýtus, že problémom akejkoľvek vlády, úradu, či inej verejnej pozície sú konkrétni ľudia pri moci. Vraj niekde existujú lepší lídri, ktorí prostredníctvom zvolenia na danú pozíciu vyriešia naše problémy. To je veľký omyl. Vymenením slabých alebo priemerných za hoci aj skvelých odborníkov sa mocenská povaha inštitúcie nemení. Maximálne môžeme ovplyvniť rozsah následných škôd.

Politika je obrovkým morálnym kompromisom. Jej aktéri v záujme získania moci musia nevyhnutne podliehať tomuto kompromisu. Bez ohľadu na osobnú morálnosť jednotlivca, ak raz získa opraty moci, túto moc musí používať, či sa mu to páči, alebo nie. A úsilie o získanie úradu, alebo jeho udržanie vedie k vzdaniu sa princípov. Jedna skupina ľudí – voličov chce od inštitúcie také zabezpečenie služby, iná skupina požaduje iné, tretia chce zrušiť oboje. V tejto skrumáži záujmov nastáva vzájomný koflikt osobných hodnôt a nevyhnutne vedie ku kompromisu. Pôvodné principiálne konanie sa mení na technológiu udržovania moci. To je politika.

Fungovanie úradu vyžaduje používanie sily, ak pre nič iné, tak minimálne kvôli príjmom z daní, predstavujúcich základné prostriedky verejnej inštitúcie. Čím silnejšia je, tým viac daní vyžaduje. Čím vyššie dane, tým je potrebná väčšia sila na ich vynucovanie. Kolotoč zneužívania je tu nevyhnutný a nenarušiteľný. Deklaratívne vyhlásenia o obmedzovaní moci na tejto veci nič nezmenia.

Takže kam to vedie našu čestnú stranu, či kandidáta? Pre to, aby bol(a) úspešný (á) v získavaní hlasov, musí obmedzovať svoje svedomie a princípy na stále menej a menej ideálov. V podstate platí, že čím menej ideálov a princípov, tým väčší úspech. Voľby vyhrávajú sľuby o zabezpečení, podpore, dokončení. Nie rušenie, zefektívnenie, znižovanie. A vždy bude viac tých, ktorí chcú byť zabezpečovaní a podporovaní.

(Pokračovanie ...)