Súkromné Vlastníctvo» centrálna banka

Zlatá dekáda na obzore (6.): Zdroje a linky

Martin Rojko — Thu, 23 Dec 2010 14:22:49 +0000

Ak by niekomu náhodou chýbali linky k seriálu o zlate, tu sú. Nie, nezabudol som, ale bolo ich toľko, že sa pri tvorbe miešali, preto som ich nechal na samostatnú časť.

Nathan Lewis: „Gold Never Has Been (and Never Will Be) in a Bubble“

http://dailyreckoning.com/gold-never-has-been-and-never-will-be-in-a-bubble/

Jeff Berwick: „Gold At Foothills Of a Mania“

http://www.safehaven.com/article/18672/gold-at-foothills-of-a-mania

Julian D. W. Phillips: „Have Central Banks Lost Control of the Gold Market?“

http://www.financialsense.com/contributors/julian-phillips/have-central-banks-lost-control-of-the-gold-market

Richard C.B. Johnsson: „Why Gold?“

http://www.lewrockwell.com/orig5/johnsson8.1.1.html

The Financial Times: „The Power Has Shifted: Individuals Now Own More Gold Than Central Banks“

http://www.economicpolicyjournal.com/2010/10/power-has-shifted-individuals-now-own.html

Gary North: „Why Gold Is Rising“

http://www.lewrockwell.com/north/north889.html

Adrian Ash: „Speculating in Gold“

http://www.safehaven.com/article/18068/speculating-in-gold

Richard Mills: „Silver Two Of Seven“

http://www.aheadoftheherd.com/Newsletter/Silver%20Two%20of%20Seven.htm

Investment Scoring and Timing Newsletter: „The Big Move Is Still To Come!“

http://investmentscore.com/editorials/the-big-move-is-still-to-come.php

Peter Schiff: „The Golden Decade“

http://www.lewrockwell.com/schiff/schiff105.html

Prieur du Plessis: „Gold Bullion Advances in All Currencies“

http://seekingalpha.com/article/202163-gold-bullion-advances-in-all-currencies

Jennifer Schonberger: „The Future of Gold, the Dollar, and More“

http://www.fool.com/investing/general/2009/12/11/the-future-of-gold-the-dollar-and-more.aspx

Vincent Fernando: „Roubini: A Big Crash Is Coming, But I Don´t Believe In Gold“

http://www.businessinsider.com/roubini-i-dont-believe-in-gold-2009-10

Saxo Bank: „Cena zlata v roku 2010 môže poklesnúť až na 870 USD“

http://www.finance.sk/zpravy/finance/30513/

David Karsboel (Saxo Bank): „Ako vysoko sa ešte môže vyšplhať zlato?“

http://ako-investovat.sk/index.php/trhy/79-saxo-bank/162-ako-vysoko-sa-moze-este-vysplhat-zlato-

Nouriel Roubini: „Vývoj zlata sa podozrivo podobá bubline“

http://finweb.hnonline.sk/c3-39708280-kP0000_d-roubini-vyvoj-zlata-sa-podozrivo-podoba-bubline

Radovan Žuffa: „Pozlátené ambície zlata“

http://profit.etrend.sk/ludia-a-udalosti/pozlatene-ambicie-zlata-3.html

Jaroslav Brychta: „Kdy splaskne bublina s cenou zlata?

http://aktualne.centrum.cz/finance/penize/investice/clanek.phtml?id=652443

CI Komodity: „Odporúčania pre rok 2010“

http://www.cikomodity.com/trhovy-komentar/komentar-odporucania-pre-rok-2010_02012010.htm

Juraj Karpiš: „Zlaté časy sa vracajú“

http://blog.aktualne.centrum.sk/blogy/juraj-karpis.php?itemid=513

Nálepky: bublina, centrálna banka, peniaze, Trh, zlato

Zlatá dekáda na obzore (3.): Centrálni banksteri už kov nekontrolujú

Martin Rojko — Fri, 19 Nov 2010 13:12:57 +0000

V časoch zlatého štandardu ho úplne ovládali. V USA sa ho zmocnili po Rooseveltovej konfiškácií zlata občanov v 30. rokoch. Jeho vlastníctvo bolo opätovne umožnené až po zrušení štandardu začiatkom 70. rokov. Aj potom však mať zlato bolo skôr privilégiom ako možnosťou. Toto platí dodnes. Práve po jeho zrušení v roku 1971, zaznamenalo zlato najväčší historický rast. Zo 42 dolárov na 850 v priebehu zhruba desiatich rokov. Bolo to výstraha ľudí, že vlády si môžu svoje papierové meny strčiť za širák. Centrálni bankári v snahe odlákať ľudí používať zlato ako peniaze a znova akceptovať papier sa rozhodli spolu s MMF predávať obmedzené množstvá cez aukcie. No tieto boli vždy rýchlo rozchytané. Banky prišli na to, že toto nie je správna cesta a aj pre ne je lepšie držať kov. Aukcie boli zastavené. Následne skúsili inú fintu. Kov požičiavali ťažobným spoločnostiam, ktoré tak financovali svoju činnosť. Bankám splácali úvery zlatom zo svojich baní. Na trh sa dostalo obrovské množstvo zlata, ktoré nemohlo byť absorbované. Cena tak v roku 1999 klesla na 275 dolárov.

Zároveň banky viedli dobre koordinovanú kampaň založenú na vyhrážkach, že môžu kľudne naraz predať všetko zlato. Trhy a analytici im to zožrali aj s navijákom. Pozíciu dolára ako jedinej globálnej rezervnej meny tak zlato už nenarúšalo. Do toho prišlo euro, ktoré postavenie kovu ešte viac oslabilo. Aby sa európski centrálni bankári uistili, že ľudia nebudú preferovať kov, zaviazali sa predávať limitovaný objem počas 15 rokov, pričom do konca tejto zmluvy chýbajú ešte štyri roky. Táto dohoda však čiastočne odstránila obavy investorov, že by banky takto mohli znižovať cenu na trhu. Tá nabrala stúpajúci kurz, ťažiari medzitým odkúpili späť všetky zahedžované pozície a vlani už prakticky ani centrálne banky nič nepredávali.

Ak by sa naozaj naraz zbavili 30-tisíc ton zlata, cena by skolabovala. A to by k nákupu prilákalo len najväčších odvážlivcov. Až do vlaňajšieho roku trh so zlatom reagoval zväčša tak, ako chceli centrálni bankári. No od začiatku 2009 centrálne banky v Európe od predajov prakticky upustili. Nikto totiž nemal chuť sa zbavovať zlata a tzv. „Washingtonskou dohodou“ deklarovali, že zlato považujú za dôležitý rezervný artikel. Rast ceny začal vyhovovať aj im. A koncom tohto septembra všetky európske centrálne banky zastavili predaje svojich zlatých rezerv. To znamená koniec pravidelných ročných veľkých výpredajov, ktoré prebiehali v uplynulých desiatich rokoch.

Najmä západné banky sú v pre nich neradostnej situácii. Dostali sa do pozície, kedy nemôžu len tak nakupovať zlato do rezervy. Týmto by priznali, že aj ony strácajú dôveru v papierové peniaze, a to nemôžu dopustiť. A tak aspoň sedia na 30-tisíc tonách, ktoré v súčasnosti vlastnia. Jedným z hlavných dôvodov straty kontroly centrálnych bánk nad vývojom ceny je aj iná pozícia „východných“ bankárov. Tí nemajú žiaden záujem stláčať cenu nadol práve preto, že zlato potrebujú. Snahy západu o koordinovaný postup môžu spokojne ignorovať. Namiesto toho budú postupne, pomaly a najmä bez kriku nakupovať, aby nespôsobili okamžitý ošiaľ.

So zvyšovaním devízových rezerv najmä ázijských krajín si s rastúcimi deficitmi a klesajúcimi menami na západe tamojší bankári stále viac uvedomujú, že ostať závislý na papieroch je samovraždou. Pritom zlato tvorí tak nepodstatnú časť ich rezerv, že aj obyvateľov povzbudzujú televíznymi kampaňami pri jeho sporení. Hoci v Číne existujú bohaté zásoby kovu, retailový dopyt zďaleka prevyšuje tamojšiu produkciu. Čínska banka nakupuje zlato minimálne od roku 2004 a pred sebou ešte dlhú cestu k vybudovaniu akého takého zlatého portfólia. India už nedávno kúpila 200 ton od MMF, náklonnosť tamojších ľudí k zlatým šperkom netreba zdôrazňovať. má čínska banka. Rusko ako prvé oznámilo zámer zvýšiť podiel zlata v jeho trezoroch na 10 % rezerv. Podobne chabé zásoby kovu majú bankári na blízkom Východe. Len nedávno bol investor Marc Faber školiť šejkov v Dubaji o tom, ako a prečo je dobré mať zodpovedajúci objem. Tento nový prílev dopytu môže pôsobiť aj celú dekádu, ak nie dlhšie (v závislosti od chuti iných centrálnych bánk tlačiť).

Preto netreba očakávať, že vlády a centrálne banky budú vo veľkom predávať, aby znížili cenu. Hoci občasné pokusy sa môžu vyskytnúť, na druhej strane bude dostatok ďalších záujemcov, najmä bánk z východu, ktoré takúto dotáciu radi využijú.

Článok je publikovaný aj na stránke Mises.cz

Nálepky: centrálna banka, peniaze, zlato

Zlatá dekáda na obzore (2.): Gordon Brown naštartoval býkov

Martin Rojko — Tue, 09 Nov 2010 13:10:41 +0000

Znehodnocovanie mien, odpákovávanie, „kvantitatívne uvoľňovanie“, riziko deflácie a inflácie, dopyt spotrebiteľov, finančná kríza, riziko štátneho dlhu, geopolitické riziko, potreba stabilizácie investičného portfólia, zvýšená dostupnosť, či ľahkosť vlastnenia ETF, nehovoriac o celkovej neistote. To sú asi najčastejšie dôvody (viacero navzájom súvisiacich), prečo je tento kov v súčasnosti tak vyhľadávaný. Už dávno sa toľko príčin nenahromadilo spolu v jednom čase a takýto stav sa v histórii ľudstva vyskytuje nie často. Preto cena zlata vyvoláva očakávania, že môže rásť do nebies.

Cena zlata nestúpa len z dôvodu oslabujúceho dolára. FED totiž nie je jedinou centrálnou bankou, ktorá pumpuje rôznymi formami nové peniaze do ekonomiky. Ľudia nemôžu v nijakom prípade priamo ovplyvniť činnosť centrálnych bánk, no môžu sa vyhnúť ich dôsledkom ich činnosti tak, že sa budú zbavovať týchto mien a kupovať to, čo si hodnotu zachováva. Podľa pamätníkov, ktorí zažili zlatú horúčku v roku 1979, zatiaľ tu tákáto mánia nie je. To, čo je možné pozorovať, možno označiť za postupné narastanie nedôvery voči domácim menám vo väčšine krajín.Ľudia si začínajú uvedomovať, že veriť sľubom politikov a ich prisluhovačov sa naozaj nevypláca.

„Každé ráno, keď sa pozriete do zrkadla, chcem, aby ste mysleli na to, „čo dnes urobím, aby som zvýšil zásobu peňazí?“...“ to sú slová Johna Ehrlichmana, poradcu Richarda Nixona, ktoré adresoval guvernérovi FED-u Charlesovi Pardeemu v roku 1970.

Bez šprintujúcej inflácie by kapitál pevne sedel v peňaženkách, vreckách alebo depozitných účtoch, pretože jeho kúpna sila by bola rovnaká aj zajtra. Sporitelia by tak mohli míňať (alebo nie) podľa vlastného želania, nie nútene vymieňať peniaze, aby zachovali hodnotu.

S dávkou irónie možno povedať, že súčasnú desaťročnú rely zlata odštartoval koncom 90. rokov vtedajší minister financií Gordon Brown. Podaril sa mu vskutku husársky kúsok, keď predal polovicu zásob kovu Veľkej Británie za cenu pod 300 dolárov/uncu, za čo mu mnohí zlatokopi (investori) poďakovali. Pre vysvetlenie, cena bola prakticky na dne, dve dekády za vrcholom.

Ešte pred desiatimi rokmi bola cena 279 dolárov na 20-ročnom minime. Pred desiatimi rokmi hospodárila väčšina vlád s prebytkom, niekto si ani len nevedel predstaviť možnosť defaultu, euro sa práve stavalo na svoje hlinené nohy. Dolár bol na niekoľkoročných maximách voči každej významnej mene. Tieto časy logicky nepriali zlatu. Väčšina analytikov vtedy tvrdila, že zlato ako peňažný kov skončil. Jeho cena sa vraj už nikdy nezotaví a len blázni by do neho investovali.Dnes sa nad takýmito výrokmi možno len pousmiať. Tento kov prekonal v zhodnotení akciové aj realitné trhy.

Celkový objem zlata je, na rozdiel od papierových mien, takmer konštantný a pohybuje sa na úrovni 163 tisíc ton. Objem peňazí v obehu však rastie tak výrazne, že FED už niekoľko rokov radšej nezverejňuje stav peňažnej zásoby M3. V časoch prijatia zlatého štandardu, teda voľnej vymeniteľnosti peňazí za zlato, mala jedna unca zlata hodnotu 20,67 USD. Ak sa prepočítal objem amerického zlata, ktorý má oficiálne (?) na svojich účtoch FED len k objemu vydaných dolárov v hotovosti, dostali by sme cenu zlata na úrovni vyše 6 000 USD. Ak by sa do toho započítali peniaze na bankových účtoch a termínovaných vkladoch, či iné „digitálne“ peniaze, teoretická cena zlata by v porovnaní so zlatým štandardom vystrelila do astronomických výšok.

Určite najaktívnejšou časťou sveta, kde sú ľudia aj domácimi vládami povzbudovaní k ukladaniu peňazí do vzácnych kovov, je Ázia. Čínska vláda odporúča ľuďom, aby mali aspoň 5 % majetku vo fyzickom zlate, pričom mince a tehličky je možné dostať v každom významnejšom obchodnom centre, banke alebo letisku. Podobné to začína byť v Rusku, Indiu ani netreba nejako zvlášť spomínať. Automaty sa už nejaký čas inštalujú aj Spojených arabských emirátoch, v Európe najmä v Nemecku a Rakúsku. V Malajzii predstavila opozičná politická strana začiatkom augusta zlatý dinár a strieborný dirham. Prvá várka zlata a striebra ocenená na 2 milióny ringgitov (625-tisíc $ ) sa predala za menej ako mesiac. Niektoré firmy (od majiteľov garáží až po taxikárov) v štáte Kelantan používajú zlaté a strieborné mince, pričom zamestnanci môžu štvrtinu výplatu dostať v dinároch alebo dirhamoch, ak o to požiadajú. Taktiež v Indonézii existujú náznaky, že tieto peniaze sa opäť dostávajú do obehu.

Prispôsobovať sa začínajú aj bankári. Banksteri z JPMorgan znovu otvorili podzemný trezor v New Yorku, ktorý nepoužívali od 90. rokov, z dôvodu rastúceho záujmu o tehličky. Mnohé komerčné banky už dokonca zbúrali svoje trezory v 80. a 90. rokoch. Teraz ich znova stavajú. JP Morgan nedávno otváral takýto v Singapúr, Deutsche Bank a Barclays Capital zvažujú otvorenie nových úschovní v Londýne. Zvýšená potreba skladov je daná nakupovaním skôr fyzického zlata ako futures vzácnych kovov alebo akcií ťažobných spoločností.

Súkromní investori držia zhruba 30-tisíc ton podľa spoločnosti GFMS, čo je vyše šestina celkového objemu. No čo je dôležitejšie, prvý krát v histórii je to viac ako majú centrálne banky. Investičný dopyt v objeme 1 900 ton vlani prekonal požiadavky šperkárov (1 759 ton) po prvý krát za posledných tridsať rokov. Tento trend nepochybne minimálne pokračuje aj v tomto roku. Záujem investorov totiž neslabne, práve naopak. Pritom títo ešte stále nedosiahli prijateľné rozloženie svojho portfólia a zlato je aktívom, ktorého väčšina z nich nemá dostatok.

Nálepky: centrálna banka, peniaze, zlato

Zlatá dekáda na obzore (1.): Papier nikdy dlho nevydržal

Martin Rojko — Tue, 02 Nov 2010 15:46:25 +0000

Zlatý kov počas celej doterajšej histórie ľudstva slúžil ako bezpečný prístav pred zničujúcimi chápadlami monetárnej politiky vlád a panovníkov. Dejiny sú plné pokusov znehodnotiť peniaze na úkor ich používateľov. No každý z nich sa skončil prinajlepšom zrútením sa peňažného systému, v horšom prípade krachom celej ekonomiky, či rozpadom ríše. Ako ľudia postupne strácajú dôveru v používané peniaze a utiekajú sa ku zlatu alebo striebru, cena týchto kovov začína rásť. Tento rast je často príčinou ešte ďalšieho rastu a úteku ľudí od nekrytých peňazí.

Zlato je 58. najjedinečnejšou hmotou na tejto planéte. Všetok kedy nájdený kov by sa zmestil do kocky o dĺžke 20 metrov. Dá sa to povedať o nejakom zdrape papiera, navyše bez žiadneho záväzku jeho držiteľovi? Od vzniku americkej centrálnej banky FED dolár stratil zo svojej pôvodnej hodnoty 95 %. A hádajte, odkedy americkí politici začali hromadiť dlh, ktorý sa teraz šplhá do astronomických výšok? Od roku 1971, kedy prezident Nixon nechal štát zbankrotovať a vláda prerušila spojenie medzi zlatom a dolárom. Euro toľké zlo ešte nestihlo napáchať len preto, že existuje len niečo vyše desať rokov. A ešte jeden dôležitý moment je tu. Po prvý krát v histórii sú všetky najpoužívanejšie peniaze na svete nekryté. Poslednou takouto menou bol do 70. rokov práve americký dolár, ktorého skalopevnosť odvtedy centrálni bankári prudko a úspešne rozbíjajú.

Dôvody stúpajúceho záujmu o zlato pravidelní čitatelia týchto stránok určite poznajú, preto ich v tejto chvíli stručne zhrniem do nasledovných bodov:

- poistka investorov proti volalitilite trhov: zlato je druh aktíva pomerne nezávislý od iných, slúži na stabilizovanie portfólia

- poistka proti inflácii a zároveň deflácii: na rozdiel od tohto kovu, žiadná papierová mena tu nebola a nebude večne. História nám vraví, že peniaze nekryté drahým kovom nakoniec vždy zlyhali. Najčastejšie si panovníci infláciou riešili náklady na financovanie armády a vedenie vojen. Prvý krát s pokusom zbaviť sa kovu v minciach začali Rimania, keď znižovali obsah striebra v denároch. Každá z nekrytých mien nakoniec skončila devalváciou, čo vyústilo do kolapsu celej ekonomiky.

- forma akejsi životnej poistky: vlastníctvo fyzického zlata sa vyplatí, ak nastanú zlé časy- vojna, živelná pohroma, ale i hyperinflácia. Dá sa ním vždy platiť za základné životné potreby (jedlo, strecha nad hlavou). Je dobré mať kov uložený v spoľahlivých trezoroch, no rovnako dôležité istú časť vo forme menších mincí mať poruke v prípade nutnosti okamžitého použitia (aj keď pri tejto funkcii je účelnejšie striebro).

...pokračovanie...

Nálepky: centrálna banka, peniaze, zlato

Hoppe: Tento systém bude rozmetaný v hyperinflačnom požiari

Martin Rojko — Tue, 05 Oct 2010 08:05:32 +0000

Nasledujúce zhrnutie prednášky H.-H. Hoppeho vo Viedni je preložené zo stránky Acting-man.org, ktorej týmto ďakujem.

Profesor Hans-Hermann Hoppe, jeden z najradikálnejších a podľa nášho názoru najzaujímavejších žijúcich obhajcov rakúskej školy, skutočný obhajca voľného trhu a slobody, sa zúčastnil semináru vo Viedni, počas ktorého vystúpil s prednáškou organizovanou Obchodnou komorou Rakúska, ktorú sme mali možnosť navštíviť. Slávnostná miestnosť, kde sa prednáška konala, bola už v minulosti svedkom prednášok Ludwiga von Misesa a Friedricha Hayeka, takže miesto tejto udalosti bolo určite správne zvolené.

Tí, ktorí nepoznajú profesora Hoppeho, nájdu link na jeho internetovú stránku aj na tejto stránke. Je emeritným profesorom ekonómie na University of Nevada, Las Vegas, významným spolupracovníkom Ludwig von Mises Institute, zakladateľom a prezidentom Spoločnosti pre vlastníctvo a slobodu a bývalým editorom Journal of Libertarian Studies.

Profesor Hoppe je obvykle spájaný s rothbardovským krídlom rakúskej ekonomickej školy a je jedným z najkonzistentnejších a najpresvedčivejších obhajcov anarchokapitalizmu. Témou prednášky bolo „Ako štát spôsobuje ekonomickú krízu a nevie sa poučiť zo svojich chýb, a v snahe ukončiť krízu spôsobuje ešte väčšie ekonomické krízy v budúcnosti“, preto väčšina z toho, čo povedal, bude známa čitateľom tohto blogu.

Už v minulosti sme citovali Hansa-Hermanna Hoppeho, najmä v súvislosti s jeho tvrdením, že mainstreamová ekonómia tak extrémne podporuje etatizmus, pretože štát si v podstate podplatil väčšinu tejto profesie. Je ľahké podplatiť makroekonómov, lebo v skutočne slobodnej spoločnosti by sotva našla väčšina z nich uplatnenie (pretože by neexistoval štát „implementujúci politiku“). Len intelektuálni velikáni by mohli dúfať v zaplatenie súkromným sektorom – zvyšok by musel robiť niečo produktívne.

Chceme rýchlo prejsť väčšinu dôležitých bodov, ktorých sa profesor Hoppe dotkol v prednáške a sprostredkovať náš osobný dojem z neho.

Začal zmienkou, že prakticky všetci mainstreamoví ekonómovia, mnohí z nich držitelia Nobelovej ceny alebo tí, o ktorých sa vraví, že by mali byť, nedokázali predpovedať túto krízu. Len na okraj s humorným podtónom uviedol, že hoci je Paul Krugman cvok, prinajmenšom má tú slušnosť priznať tento fakt. Krízu nepredvídali ani úradníci FED-u, od jeho prezidenta nadol, ani nikto iný v obrovskom štátnom aparáte, o ktorom sa predpokladá, že „riadi“ ekonomiku.

Zadumane poznamenal, že rovnakí ľudia, ktorí nedokázali predvídať krízu a ktorí v mnohých prípadoch zohrávali významnú úlohu pri jej vytváraní, sú teraz poverení nájdením cesty z nej, čo je čisto absurdné. Uviedol, že typickou reakciou ekonometrikov je žiadať viac peňazí, aby mohli zdokonaliť svoje modely. Tvrdia, že ak by len mohli viac času a peňazí venovať modelovaniu, nakoniec by zistili, čo viedlo k problému. Rakúšania boli jedni z mála, ktorí naozaj predvídali krízu, aj keď nemohli predpovedať jej presné načasovanie. Je to paralela s krízou v 30. rokoch, ktorú Ludwig von Mises aj Friedrich Hayek rovnako predvídali.

Potom nasledovalo objasnenie monetárneho aspektu krízy – politiky lacných peňazí a úverov, ktoré umožnili boom, z ktorého rezultoval následný pád. Pretože prednáška bola súčasťou semináru, ktorý bol zameraný na úvod do princípov rakúskej ekonómie pre študentov a laikov, venoval Hoppe čas aj zabŕdnutím do teoretických aspektov, ktoré by mali byť čitateľom tohto blogu známe, ako napríklad zásadný rozdiel medzi úverom založeným na úsporách a úverom vytvoreným zo vzduchu. V základoch prezentoval stručný náčrt rakúskej teórie hospodárskeho cyklu.

Potom upozornil, že recept, ktorý úrady používajú pri ich snahe vysporiadať sa s prasknutím je rovnaký ako ten, ktorý vytvoril predchádzajúci cyklus. A jedinou odpoveďou sú opäť lacné peniaze a deficitná spotreba.

V následnej časti otázok a odpovedí vyjadril profesor Hoppe svoj pesimizmus pokiaľ ide o budúcnosť, vzhľadom k tomu, že centrálne banky s ich monopolom na tlačenie peňazí a súvisiacim bankovým kartelom nemajú žiadnu motiváciu uberať sa iným smerom. V dôsledku toho bude podľa neho súčasný peňažný systém nakoniec rozmetaný v obrovskom hyperinflačnom požiari, hoci pripustil, že to môže ešte nejaký čas potrvať (pri otázke kedy reagoval „Dávam súčasnému systému tak ďalších desať až pätnásť rokov“, čo podnietilo opytujúceho reakciu „Tak dlho?“. Súhlasíme s opatrnosťou profesora v predpovedaní presného času – aj sovietsky systém sa udržal niekoľko desaťročí).

Poznamenal, že moderné dôchodkové programy založené na priebežnom financovaní sú v podstate pyramídové hry a prirovnal ich k Madoffovmu podvodu. Nakoniec sa rozpadnú ako všetky takéto programy.

Tiež povedal, že nanešťastie existuje na základe historickej skúsenosti málo dôvodov očakávať, že zrútenie systému bude nahradené niečim lepším – oveľa pravdepodobnejšie je, že politickí radikáli získajú moc.

Potom sa stručne zmienil o právach z intelektuálneho vlastníctva, ktoré by mali byť zahodené.

Jedna poznámka nás zasiahla a stojí obzvlášť za pozornosť, konkrétne keď zmienil, že človek uvidí ako mocný je naozaj trh, ak si uvedomí, že vo väčšine moderných sociálnych/vojenských (welfare/warfare) štátoch zhruba 30 % populácie tvoria tvorcovia bohatstva a aj tak to postupom častu vyústilo do vyššieho životného štandardu pre každého.

K nášmu dojmu z Hansa-Hermanna Hoppeho: napriek jeho pesimistickému výhľadu má zjavne veľký zmysel pre humor – to bolo vidieť pri niekoľkých príležitostiach počas prednášky aj následných otázkach. Ako intelektuál musí byť vyzdvihovaný nielen pre jeho dôležité pracovné diela, ale tiež pre jeho neoblomnú integritu a neúprosnú odvahu púšťať sa do tabuizovaných tém. Jeho opovrhovanie establišmentom, ktoré nás vedie po záhradnom chodníku, je skutočne osviežujúce.

Nálepky: centrálna banka, Hoppe, peniaze, rakúska škola, Štát

Vtip: Eurobanky sú bez problémov

Martin Rojko — Tue, 27 Jul 2010 15:09:21 +0000

Stres-testy európskych bánk dopadli podľa očakávania. Sú jednou veľkou fraškou. Len sedem bánk z 91 neprešlo testami, z toho dve z nich sú už zoštátnené. Naozaj si regulátori myslia, že niekto naletí na takýto lacný trik a bude zvyšné považovať za bezproblémové? Podobne ako pri zažehnávaní gréckej insolventnosti pred pár mesiacmi, aj terajšia snaha eubyrokratov o zmätenie pochybností o európskych bankách zo stola spôsobuje skôr opačný účinok. Ak mali niektorí pozorovatelia predtým len pochybnosti, teraz už vedia. Banky toho veľa skrývajú a majú prečo.

Čoraz viac z nich má problémy získať peniaze na medzibankovom trhu a na svoje každodenné operácie si požičiavajú od ECB v rekordných množstvách. Napríklad portugalské banky si v júni požičali 40 mld. €, v máji 36 mld. V Španielsku to bolo vyše 135 mld., zatiaľ čo dva mesiace predtým 90 mld. eur. Podľa odhadu Bank of England v nasledujúcich troch rokoch sú splatné pôžičky za zhruba 5 biliónov dolárov. Tento problém je najvypuklejší vo Francúzsku, Nemecku a Taliansku, kde banky potrebujú refinancovať objem úverov prevyšujúci sumu, ktorú v danom roku zvyknú poskytovať. Podľa MMF v tomto roku uplynie termín splatnosti dlhov vo výške 877 mld. €, budúci rok 771 mld., v roku 2012 714 mld. eur.

Problém č.1: Podhodnotenie potrebného kapitálu. Podľa výsledkov testu banky potrebujú naakumulovať kapitál vo výške 3,5 miliardy eur. To je zhruba desatina toho, čo sa odhadovalo ako minimum, horná hranica siahala po 100 miliárd eur. Objem je značne podhodnotený už len vzhľadom na riziko krachu nejakého štátu po dvoch, troch rokoch, kedy vyprší 750 mld. záchranný balík. Trhy ocenili riziko krachu Grécka na 70 % v nasledujúcich piatich rokoch za predpokladu, že pomoc EÚ nebude nekonečná. Default, hoci aj čiastočný, Grécka alebo akejkoľvek inej krajiny, môže viesť k ďalším. Len samotné španielske banky potrebujú pre solídnu rekapitalizáciu zhruba desaťnásobok tejto (3,5 mld. €) sumy. Ak by napríklad hranica vlastného kapitálu tzv. Tier 1 bola posunutá o percento vyššie (na 7 %), už by neprešlo 24 bánk.

Problém č.2 : Ignorácia väčšiny štátnych dlhov, ktoré banky držia. Pretože regulátori „sa nenazdávajú, že nastane krach nejakého štátu,“ testovaný scenár zohľadňoval len straty zo štátnych dlhopisov, s ktorými banka obchoduje, nie ktoré drží až do ich splatnosti. „Nepočítali sme s defaultam pre nejakú krajinu. Nespravili sme tak preto, že si nemyslíme, že takáto situácia nastane,“ tvrdí Vitor Constacio, viceprezident ECB. Ta pohoda, ne? Veď preto sa robia modelové scenáre, aby sme si potvrdili, že to, čo si nemyslíme, že nastane, ani nenastalo. Zhruba 90 % gréckych dlhopisov držia banky na ich bankových knihách, zvyšok v obchodných knihách. A hodnotu dlhopisov na bankových knihách musia odpísať len vtedy, ak existujú vážne pochybnosti o schopnosti štátu dlh splatiť v plnej výške alebo splácať úroky. Ak by testy zohľadnili straty z dlhopisov držaných v týchto bankových knihách, pod 6 % hranicu by spadlo už 24 bánk. Celkový kapitálový deficit týchto bánk by tak dosiahol 15 miliárd eur.

Problém č.3: Informácie o bankách sú verejnosti nedostupné a teda neverifikovateľné. To znamená, že si môžu kľudne aj vymýšľať.

Že by na trhoch po zverejnení panoval bezbrehý optimizmus, to sa nedá povedať. Zatiaľ to vyzerá skôr na opatrný pesimizmus. Trojmesačná sadzba Euribor siaha stále na najvyššiu tohtoročnú úroveň, euro na forexovom trhu narazilo okrem toho aj na technickú bariéru.

Ako dodáva Cliff Wachtel, kľúčová otázka ostáva rovnaká ako predtým. Ako dlho sa bude dariť ešte EÚ brániť padnutiu nejakého štátu alebo „too big to fail“ banky?

Nálepky: banky, centrálna banka, EÚ, euro

Euro – ochranný štít? Buaaaahaaa!

Martin Rojko — Tue, 06 Jul 2010 15:55:48 +0000

Spoločná európska mena vznikala od začiatku na politickú objednávku. A všetko, čo vzniká nariadením zhora a nie spontánnym vývojom, má (zvyčajne) len dočasné trvanie. Vznik eurozóny sprevádzali sľuby a ubezpečovania politikov, centrálnych bankárov a ich mienkotvorných prisluhovačov o tom, že krajiny budú inak ekonomicky neúspešné. Ľudia namietajúci tomuto projektu boli označovaní za antieurópanov. Po vyše desiatich rokoch je, napriek všetkej neistote, jedna vec jasná: politické centrálne plánovanie sa opäť ukázalo ako nezmysel a cesta do pekla.

Britský think-tank Open Europe nedávno publikoval dávne aj nedávne výroky europolitikov, ktoré ich usvedčujú prinajmenšom z omylov, klamstiev a nesúladu slov a činov. Tu sú niektoré z nich:

„Euro je ochranným štítom voči kríze,“ J.M. Barroso, február 2010

„Neexistuje ani len najmenšia hrozba rozpadu eurozóny... Práve naopak, očakávam, že eurozóna bude výnimočne stabilná v dlhodobom horizonte...Aby bolo jasné, eurozóna tu ostane,“ Wolfgang Munchau z Financial Times, september 2006

„Solidarita je možná a bude existovať. Pomoc v núdzi (bailout) nie je možná a nebude,“ EU komisár J. Almunia v januári 2010

„Žiadna vláda alebo krajina nebude môcť očakávať osobité zaobchádzanie. ECB nezmení princípy len preto, že štátne dlhopisy členského štátu už nespĺňajú vhodné kritériá,“ J.-C. Trichet v januári 2010.

„Máme Zmluvu, podľa ktorej nie je možné platiť núdzovú pomoc štátom v problémoch,“ Angela Merkel, marec 2010.

„Vedeli sme, že Grécko podvádza, bolo jasné už pri vstupe, že s ich číslami niečo nie je v poriadku,“ EU komisár Karel De Gucht v máji 2010.

„Neexistuje vo svete banka nezávislejšia od politiky ako ECB,“ prvý prezident ECB Wim Duisenberg v roku 1998.

„Napriek všetkým sľubom a proti explicitnému zákazu vlastnej ústavy sa ECB zapojila do financovania štátov. Pochopiteľne, všetko toto bude mať dopad,“ bývalý prezident nemeckej centrálnej banky Karl Otto Pohl v máji 2010.

„Je zjavné, že ak ECB koná týmto spôsobom, je to preto, že tak chcú európske vlády,“ hlavný ekonóm Barclays v Nemecku Thorsten Polleit v máji 2010

„Euro bolo prijaté naozaj pre politické účely, nie ekonomické, ako krok k mýtu Spojených štátov európskych. Jeho dopad bude v skutočnosti práve opačný,“ Milton Friedman v roku 2001.

Nálepky: centrálna banka, euro, mýtus, politika

Citát dna: "ECB je nezávislá"

Martin Rojko — Mon, 10 May 2010 13:22:56 +0000

„Sme naprosto a úplne nezávislí. Toto rozhodnutie nie je výsledkom žiadneho tlaku,“ povedal Jean-Claude Trichet, prezident ECB po rozhodnutí centrálnej banky nakupovať štátne dlhopisy. Ešte pred týždňom túto možnosť jasne odmietol.

Samozrejme, Jean. Veď ani Grécko už nie je pod tlakom, rovnako ako ostatné „prasiatka“. A ECB je asi taká nezávislá ako prezident EÚ.

Nálepky: centrálna banka, euro

Odr.ať trh je ťažké

Martin Rojko — Tue, 04 May 2010 21:23:30 +0000

Nakúpiť jeny, euro, libru, alebo dolár? Ešte pred pár mesiacmi rozhodovanie medzi týmito menami záviselo od apetítu po riziku, respektíve toho, či prichádzali pozitívne alebo negatívne správy o stave jednotlivých ekonomík. Euro a libru investori nakupujú, ak panuje dobrá nálada, akciové trhy stúpajú a makroekonomické štatistiky chŕlia zelené čísla. Naopak, akcioví medvedi, klesajúce HDP, či maloobchodné tržby spravidla priťahujú špekulantov k doláru a jenu. No zdá sa, že tieto spojitosti začínajú byť minulosťou. A dôvody netreba loviť v klasických učebniciach ekonómie.

Príklad z ostatných dvoch dní. Po niekoľkotýždňovom naťahovaní oznámili globálni, európski a národní papaláši s veľkou pompou (ale určite so stiahnutým zadkom, či to bude stačiť) bezprecedentnú pôžičku Grécku. Dalo by sa logicky očakávať, že euro vyrazí raketovým štartom nahor, ako sa už x-krát v minulosti stalo po podobných opatreniach. Navyše, ekonomické dáta v týchto dňoch boli prevažne europozitívne. Ale čo to?! Naša vysnívaná mena sa za dva dni oproti americkému doláru skydala o 300 bodov, pričom podliezla aj magickú hranicu 1,3. Fuj, tí odporní špekulanti!

Iste, špekulanti dokážu poriadne rozhýbať trh a urýchliť posuny nahor alebo nadol (najmä týmto smerom im to ide najlepšie), ale považovať ich za dôvod „menovej nestability“ je viac ako naivné. Ozaj, páni europlánovači, a zákaz shortovania (ako v 30. rokoch v USA) nechceme zaviesť? Alebo zrušíme rovno celý akciový a forexový trh? Aha, veď vy ho postupne rušíte a nazývate to reguláciou.A ponecháme len dlhopisový, aby sme mali kam chodiť po bubáky, ktoré zaslúžene rozkradneme a voličské ovce zaplatia.

A ovce budú platiť aj v USA, Japonsku, Británii a všade tam, kde kriminálnici pri moci hasia problémy, ktoré spôsobili, novými záplatami z pôžičiek alebo novo natlačených peňazí. Eurozónou sa dlhodobá globálna panika ešte len začína. Aj preto cena zlata ešte len vyrovnáva svoje maximum a už nestúpa len vtedy, keď klesá dolár. A centrálna banka všetkých centrálnych bánk sveta môže upozorňovať, koľko len chce.

Nálepky: centrálna banka, dolár, euro, peniaze

Čo to ten Trichet vlastne povedal?

Martin Rojko — Thu, 21 Jan 2010 16:09:57 +0000

V čase závratne padajúcej spoločnej euromeny dnes predstúpil pred pospolitý euroľud najväčší centrálny bankár starého kontinentu, aby mu zvestoval pár zvyčajných ukľudňujúcich fráz. No tieto dnešné až také upokojujúce neboli, hlavne pre tých, ktorí vedia čítať medzi riadkami:

Trichet zopakoval, že „časom preverený refrén ECB o zabezpečovaní cenovej stability je najlepším príspevkom, aký môžu centrálne banky poskytnúť zotaveniu a zabezpečeniu stabilného ekonomického prostredia.“

Stará-známa pesnička o tom, že hlavnou úlohou centrálnych bánk je manipulovať peňažný trh, stále platí. Hoci sme pôvodcami súčasného marazmu, musíme sa tváriť ako záchrancovia.

„Zotavenie bude pravdepodobne nerovnomerné a výhľad je vysoko neistý. Riziká rastu a prepadu sú všeobecne vyvážené.“

Veľa krajín sa topí v sračkách, z ktorých sa tak skoro nedostanú a je to horšie ako sme čakali.

„Rozpočtové deficity v eurozóne sa musia včas znížiť, aby sa zachovala dôvera vo verejné financie.“

Chlapi, nebláznite! Naozaj kradnite a rozdávajte o niečo menej, inak sa na nás všetkých Ázia vykašle.

„Kríza zvýraznila potrebu všetkých politikov prispievať k finančnej, makroekonomickej a cenovej stabilite v strednodobom aj dlhodobom období.“

Obdobie menšieho kradnutia a rozdávania by nemalo trvať len chvíľu. Našim úverovým donorom už len tak ľahko nezalepíme oči.

„Globálny finančný systém musí byť odolnejší,“ a vyzval na „veľmi úzku medzinárodnú spoluprácu a riešenia na globálnej úrovni.“

Bratia naši na východe aj západe, sme v takých sračkách, koniec-koncov aj vy, že si musíme všetci pomáhať a manipulovať trhy pre vzájomné dobro. Úplne ideálnym riešením by bola jedna spoločná svetová mena, ktorej hodnotu by sme mohli odznova znižovať centrálnou centrálnou bankou.

„Aby sme sa vyhli protekcionizmu a zásahom narúšajúcich trh a celosvetovú nerovnováhu, budeme potrebovať vysoký stupeň medzinárodnej spolupráce medzi úradmi v rozvinutých a rozvíjajúcich sa trhových ekonomikách.“

Takéto riešenie nám však zatiaľ ľudia nezhltnú, preto ako vravím, budú v tomto štádiu potrebné častejšie videokonferencie centrálnych bankárov celého sveta. Treba viac zapojiť Číňanov, aby aj oni vedeli, čo zajtra vyvedieme s dolárom alebo eurom.

Nálepky: centrálna banka, inflácia, peniaze