Kniha predstavuje výber z autorových kníh, článkov a publikácií. Ako pripomínajú zostavovatelia tejto českej knihy z Liberálního institu v predslove, Hoppe svoje texty na rozdiel od väčšiny akademikov neadresuje uzavretej skupine expertov, ktorí za stenami výskumných ústavov špekulujú o tom, ako by sa správal svet, keby zodpovedal ich schémam. Pri čítaní jeho riadkov nemusíte mať žiadne [...]]]> (Zverejnené aj na stránke INESS)

Kniha predstavuje výber z autorových kníh, článkov a publikácií. Ako pripomínajú zostavovatelia tejto českej knihy z Liberálního institu v predslove, Hoppe svoje texty na rozdiel od väčšiny akademikov neadresuje uzavretej skupine expertov, ktorí za stenami výskumných ústavov špekulujú o tom, ako by sa správal svet, keby zodpovedal ich schémam. Pri čítaní jeho riadkov nemusíte mať žiadne vedomosti o ekonomických modeloch a nástrojoch, politická filozofia môže byť pre vás „španielska dedina“. Všetko čo je treba, je otvorená myseľ schopná logického dôsledného uvažovania. Často nad argumentami, ktoré človek počuje po prvý krát a ktoré ho môžu zhodiť z kresla. Po ich objasnení a pochopení však prichádza zaslúžená odmena – vymanenie sa zo stereotypných klišé a mýtov, ktoré sa na nás dennodenne valia zo všetkých strán. Pri čítaní v týchto dňoch jubilujúceho Hans-Hermanna Hoppeho zostane len málokto chladný. A práve pre jeho radikálnosť v základných princípoch sa s ním nedá nesúhlasiť.

Apriorizmus vs. empirizmus

Kedykoľvek vstúpia dvaja ľudia do dobrovoľnej výmeny, musia z nej očakávať zisk. Ak je zmena vynútená, jedna strana získava na úkor druhej. Kedykoľvek je presadený zákon o minimálnej mzde, ktorý vyžaduje, aby mzdy boli vyššie ako existujúca trhová úroveň, dôjde k vytvoreniu nedobrovoľnej nezamestnanosti. Alebo: Vždy, keď sa zvýši ponuka peňazí a dopyt po nich v podobe držania hotovosti sa nezmení, klesne kúpna sila peňazí.

Treba pravdivosť týchto ekonomických výrokov neustále overovať pozorovaním? Zdá sa celkom evidentné všetkým, okrem väčšiny ekonómov ostatných niekoľko desiatok rokov, že odpoveďou je jasné a jednoznačné nie. Týmto konštatovaním začína Hoppe rekapitulovanie myšlienok o ekonomickej vede a metódach rakúskej ekonomickej školy. A už tu ukazuje, že je „doma“ aj vo filozofii. Čitateľa zavedie prostredníctvom Misesovej praxeológie až ku Kantovej kritike klasického empirizmu, ktorá vyústila do tvrdenia, že existujú pravdivé apriórne súdy: „Empirický výskum môže odhaliť len to, ako veci náhodne sú. Neobsahuje nič, čo by indikovalo, prečo tak veci musia byť. Naopak, náš rozum môže chápať, prečo sa veci nevyhnutne dejú tak, ako sa dejú.“ Hoppe nadväzuje argumentami, ktoré drtia prinajmenšom konštatovania, že empirizmus je vhodnou metodológiou výskumu v oblasti spoločenských a ekonomických vied. Pretože chápe ekonomické javy ako objektívne dáta, ktoré existujú v priestore a podliehajú kvantitatívnemu meraniu, „nie je skepticizmus  empirického ekonóma (nemožno s istotou tvrdiť, že v ekonómii je niečo nemožné) ničím iným ako skepticizmom sociálneho inžiniera, ktorý nemôže zaručiť vôbec nič.“

Prečo socializmus víťazí nad klasickým liberalizmom

Prečo klasický liberalizmus upadá už viac ako jedno storočie a prečo 20. storočie patrilo socializmu v jeho najrôznejších podobách? Krátkotrvajúce obdobia liberalizácie, napríklad v povojnovom Nemecku a Taliansku, alebo po rozpade komunistického bloku, boli vždy dôsledkom rozkladu starých systémov, po nich nasledovalo prijatie nejakého typu socializmu

Podľa Hoppeho liberalizmus zničil sám seba tým, že existenciu vlády označil za zlučiteľnú s vlastníctvom seba samého, prvotným privlastnením, súkromným vlastníctvom a zmluvnou slobodou. Z tohto omylu potom vyplýva, že liberálne riešenie večného ľudského problému bezpečnosti pomocou ústavou obmedzenej vlády  je rozporným a nemožný cieľom. V rozpore s pôvodným liberálnym zámerom totiž každá minimálna vláda má tendenciu zväčšovať sa na maximálnu. Akonáhle príjmeme princíp vlády – teda súdny monopol a moc zdaňovať – ako spravodlivý, akákoľvek predstava kontroly vládnej moci a ochrany individuálnej slobody a majetku je iluzórna.

V nekonzistentnom a amorálnom postoji liberálov vidí Hoppe príčinu toho, prečo sa nedarí vymiesť socializmus. „Akonáhle je prijatý argument nutnosti vlády, liberálom dochádzajú argumenty, keď socialisti privádzajú tento argument do logického konca. Ak je monopol spravodlivý, potom je spravodlivá centralizácia. Ak je zdanenie spravodlivé, potom je väčšie zdanenie tiež spravodlivé. Ak je spravodlivá demokratická rovnosť, potom je spravodlivé vyvlastňovanie súkromného majetku. Ak sa pripúšťa, že zdanenie a monopol sú spravodlivé, potom liberál nemá žiadne zásadné morálne dôvody, ktoré by mohol uviesť. Bez morálneho argumentu mu zostane ako nástroj len analýza nákladov a výnosov, ktorá však musí zahŕňať medziosobné porovnanie úžitku, a toto je samozrejme nemožné. V tejto situácii sa teda socialisti javia ako úprimnejší, zásadovejší a dôslednejší. Liberáli pôsobia dojmom zasnených, zmätených a bezzásadových ľudí. Ak má mať liberalizmus nejakú budúcnosť, podotýka Hoppe, bude sa musieť zmeniť na teóriu bezštátnej spoločnosti, v ktorej je poriadok založený na absolútnom rešpekte k súkromnému majetku – anarchokapitalizme.

Nie je farba vašich ponožiek verejným statkom?

Hoppe v tejto časti ešte pred samotnou kritikou teórie upozorňuje, že rozlišovanie medzi verejnými a súkromnými statkami na základe kritéria nevylúčiteľnosti vedie namiesto rozumného riešenia do hlbokých problémov. Z produkcie hudby pouličného hudobníka môžu mať prospech aj tí, ktorí nehodia peniaze do jeho klobúka. Susedia budú mať zjavne úžitok z vašej pestovanej ružovej záhrady, bez toho, že by vám v nej pomohli. Z vašeho deodorantu budú mať prospech aj spolucestujúci v autobuse. Všetko statky, ktoré zdanlivo majú vlastnosti verejných statkov. Musia byť preto poskytované štátom? I zdanlivo jasne súkromné veci ako zariadenie bytu alebo farba spodnej bielizne sa potom môžu stať verejnými statkami, akonáhle začne na nich niekomu záležať.

A zlyháva aj druhé kritérium, možnosť nerivalitnej spotreby. A to preto, že žiadny vonkajší pozorovateľ nevie určiť, či by bezplatné pripustenie čierneho pasažiera skutočne nevielo ku zníženiu spotreby statku ostatnými ľuďmi. Jednoducho sa to nedá objektívne posúdiť.

A aj keby sme predpokladali, že tzv. „verejné“ statky možno rozlíšiť od súkromných a aj keby bolo zaručené, že tieto môžu byť užitočné, stále by si verejné konkurovali so súkromnými. A je len jeden spôsob ako zistiť, či sú alebo nie sú naliehavejšie – nechať všetky poskytovať voľne súťažiacimi súkromnými podnikmi.

Hoppe ukazuje, že myšlienka štátnej ochrany súkromného majetku je založená na zásadnom omyle, ktorý má katastrofálne dôsledky v podobe deštrukcie a neistoty každého majetku a neustálu vojnu. Odpoveď, kto ho má teda brániť pred agresiou, je rovnaká ako v prípade produkcie iných tovarov a služieb: zasa len vlastníci súkromného majetku na základe deľby práce a konkurencie na trhu. Autor logicky a krok za krokom vyvracia aj populárny mýtus, že bez štátom garantovanej ochrany prudko vzrastie agresia a počet zločincov a obranné agentúry budú viesť vojny proti sebe.

V ďalšej časti sa čitateľ dozvie, prečo bol prechod od monarchie k demokracii zmenou k horšiemu z pohľadu súkromného vlastníctva. Prečo demokracia prakticky zničila prirodzenú elitu spoločnosti, systematicky preorientovala myslenie a názory ľudí a prečo dnešní intelektuáli sú spravidla zamestnancami štátu, prečo ich práce sú zväčša nič nehovoriace, nezrozumiteľné a etatistické. Prečo v 30. a 40. rokoch bola chicagská ekonomická škola spolu s Friedmanom považovaná za ľavicovo orientovanú a o 50 rokov neskôr až dodnes je prezentovaná ako (dokonca niekedy krajne) protrhová.

Prečo sú intelektuáli etatistami

Autor tu dokazuje, že myšlienka prvotného privlastnenia a súkromného vlastníctva je jediným správnym riešením problému spoločenského usporiadania. Pretože etika súkromného vlastníctva je nekompatibilná s existenciou štátu definovaného ako agentúra, ktorá má územný monopol na konečné rozhodovanie a právo zdaňovať.

„Napriek tomu, ako dobre sú intelektuáli všeobecne preplácaní, nebudú ustávať v sťažnostiach na to, ako málo je ich tak dôležitá práca oceňovaná úradujúcou vládou. Bez štátu by mohol byť intelektuál bez práce a miesto toho, aby sa zaoberal pálčivými problémami ako pocity odcudzenia, rovnosť, vykorisťovanie, dekonštrukcia tradičnej úlohy muža a ženy, alebo kultúra Eskimákov, Hotentótov a Zuluov, by asi musel pracovať rukami ako opravár na benzínovej pumpe. Aj keď sa preto cíti podcenený práve úradujúcou vládou, stále si uvedomuje, že takáto pomoc môže prísť len od inej vlády a určite nie na základe intelektuálneho útoku na legitimitu inštitúcie vlády ako takej. Preto je sotva prekvapujúce, že je v skutočnosti je drvivá väčšina intelektuálov silne ľavicová a že dokonca aj najkonzervatívnejší alebo slobodný trh obhajujúci intelektuáli, ako Friedman alebo Hayek, sú fundamentálne a filozoficky etatistami.“

Ako teda môžu „anti-intelektuáli“ uspieť v delegitimizovaní štátu v očiach verejnosti? Podľa Hoppeho je potrebné založiť argumenty nie na ekonómii a utilitarizme, ale na etike a morálke.

Tu sa autor opäť nevyhýba kritike umiernených liberálov Hayeka a Friedmana, ktorých kompromisné teoretické postoje označuje za filozofický omyl a kontraproduktívny krok. „Ich myšlienky sú ľahko prijímané predstaviteľmi štátu a proštátnou ideológiou. Ako často dnes od etatistov počujeme pri obhajobe štátnych zásahov hlasy ako: „aj Hayek (Friedman) hovorí“, alebo „ani Hayek (Friedman) nepopiera, že to a to musí štát zabezpečovať! Asi z toho nemajú radosť, ale niet pochýb, že sa ich práce za týmto účelom ponúkajú, a teda že chtiac-nechtiac prispeli k pokračujúcemu a neslabnúcemu rastu štátnej moci.“ Napríklad Hayekovu knihu „Constitution of Liberty“ považuje autor skôr za odstrašujúcu víziu švédskeho štátu blahobytu. Teoretický kompromis alebo gradualizmus povedú podľa Hoppeho len k zväčšovaniu klamu, zla a omylov etatizmu, a len teoretická čistota, radikalizmus a nekompromisný postoj zabezpečia celkové víťazstvo. „Len radikálne jednoduché idey môžu rozdúchať emócie otupených a ľahostajných más a delegitimizovať tak štát v ich očiach.“

Prečo bol Nozick prijateľnejší pre akademikov

Čitateľ sa ďalej dozvie, prečo Rothbardova „Etika slobody“ bola akademikmi prehliadaná a zaznávaná. Nielen pre svoje logické a jediné eticky akceptovateľné anarchistické vyústenie. Tŕňom v oku vtedajších etatistov boli jednoznačné závery, podoprené deduktívnymi axiomatickými argumentmi. Rothbard nenavrhoval, nedomnieval sa, nezvažoval, preto bol jeho postoj vraj extrémny, netolerantný. Hoppe to ilustruje na rozdielnosti prijatia tejto knihy a Nozickovej „Anarchie, štát a utópia“, ktorá sa prakticky cez noc stala slávnou na celom svete a dodnes ju akademici v oblasti politickej filozofie zaraďujú na popredné priečky. Hoci sám Nozick priznal, že ho Rothbard veľmi ovplyvnil, jeho závery už neboli tak radikálne ako Rothbardove. Ak sa obhajovanie minimálneho štátu vôbec dá nazvať radikálnym. Okrem tejto „umiernenosti“ vidí Hoppe za väčšou akceptovateľnosťou Nozicka aj jeho nesúrodý štýl písania plný domnienok, protipríkladov, prekvapivých zvratov v argumentácii, ktoré vyžaduje len krátkodobú a nesúvislú pozornosť čitateľa. „Nadšenie vyvolané Nozickom je silné, krátke a pominuteľné.“ Naproti tomu Rothbardova kniha vyžaduje dlhodobé sústredenie a ide v podstate o jeden systematicky rozvinutý argument. Požadoval a predkladal dôkazy a presné a úplné odpovede, namiesto predbežných vysvetlení, dohadov a otvorených otázok. „Nozikov libertarianizmus nebol, a ani nemal byť, ničím iným ako len zaujímavou myšlienkou. Nechcel nijako reálne poškodiť myšlienky svojich socialistických odporcov. Antilibertariánsky intelektuálny establišment si s radosťou takýto mierny libertarianizmus obľúbil a povýšil Nozicka do pozície hlavného filozofa libertarianizmu.“

Napriek tomu, že autor tejto recenzie si od knihy sľuboval trochu hlbšie presondovanie samotných Hoppeho myšlienok, preložená kompilácia nesklamala. Jej cieľom bolo zaujať čo najširší okruh ľudí, ktorí už niekedy počuli meno Hoppe či Rothbard, vedia zhruba na čom je založená rakúska ekonomická škola a myšlienky slobody, morálky a súkromného vlastníctva sú im nie cudzie. A vzhľadom na aktuálnu ekonomickú a spoločenskú situáciu potenciál oslovenia nových čitateľov ešte vzrastá.

Ako dostať libertariánsku teóriu do praxe? Ak ste dočítali Konkinov „New Libertarian Manifesto“, potom pri tejto knihe nemáte nad čím váhať. Elektronická verzia tu, ak chcete podporiť vydavateľa, tlačená kniha tu.

Autor knihy „Alongside Night“ J. Neil Schulman v knihe ukazuje, ako by veci [...]]]> Americká vláda je na kolenách. Peniaze sú bezcenným artiklom, „klasický oficiálny“ trh kolabuje, podniky krachujú. Podnikatelia na „čiernom“ trhu používajú počítačové šifrovanie pri prevádzkovaní svojich trúfalých firiem, ktoré ani totalitná kontrola nezastaví. Súkromná žoldnierska armáda s úspechom čelí protiútokom FBI.

Autor knihy „Alongside Night“ J. Neil Schulman v knihe ukazuje, ako by veci mohli vyzerať v budúcnosti a čo musíme robiť, ak (ne)chceme, aby tak (ne)bolo. V roku 1976 23-ročný libertarián zlúčil v knihe nové smery „countereconomics“ a ekonomickej filozofie agorizmu. Výsledkom je podľa viacerých najlepší libertariánsky román od čias Randovej diela „Atlas Shrugged“ (pre mňa asi najlepší, keďže Ayn som pre mohutný počet strán nebol schopný dočítať). Filmový scenár by už mal byť pripravený.

Ešte pár citátov autora z doslovu:

„Väčšina ľudí, ktorí sú konfrontovaní s libertariánmi, nerozumejú všetkým našim fantastickým teóriam. Jediné, čo ich zaujíma je, či sme dôveryhodní. Nezaujíma ich počúvanie o tom, akí sme dokonalí a aké ohromné sú naše myšlienky. Toho majú už po krk od komunistov, socialistov, utopistov, technokratov a fašistov. A všetci z nich mali odpoveď, len to nikdy nefungovalo. Nezáleží na tom, že to, o čom my hovoríme, by fungovalo. Zatiaľ sme to nedokázali a preto sme v rovnakej situácii ako všetci títo ostatní. A nevravte mi, že naše myšlienky sú historicky zjavne evidentné. Ak by boli, tak dnes žijeme v libertariánskom svete.“

„Mohutné duby vyrastajú z malých semiačok. Literatúra slobody obsahuje semienka nášho oslobodenia. Boj za oslobodenie ľudskej rasy nebude vyhratý len s pomocou zbraní. Tie môžu zabíjať len ľudí, nie myšlienky. Vojnu možno tiež vyhrať s ideami. Zlá myšlienka nás zotročuje: ľudia nemôžu veriť jeden druhému. Správna myšlienka nás oslobodzuje: ak si nezačneme veriť navzájom, nikto iný nebude.“

„Libertariáni v príbehu nie sú libertariánmi, pretože chŕlia zo seba všetky teórie a vysvetľujú a navštevujú slávnostné recepcie a čítajú New Libertarian Strategy. Sú libertariánmi, lebo žijú svoje životy v súlade s libertariánskymi princípmi. Majú čo konkrétne ponúknuť: bezpečné územia, zóny voľného obchodu, komunikáciu a dopravu odolnú voči štátu, proste spôsoby pre zdolanie systému. Nie slová, ale činy. Nie sľuby, ale výsledky.“


- J. Neil Schulman

Voľného času mnohým pribúda, preto si predstavme zopár nových knižných pochúťok, ktoré sú hodné pozornosti.

Rozdiel medzi anarchistami a minarchistami hádam netreba vysvetľovať. (Nielen) podľa Skobla je to (nielen) „hobbesovský strach“ (neexistencia štátu vedie k chaosu), ktorý bráni minarchistom prejsť na ten istý breh a uznať, že ľudia môžu riešiť spory bez štátneho monopolu. Knihu [...]]]>

Voľného času mnohým pribúda, preto si predstavme zopár nových knižných pochúťok, ktoré sú hodné pozornosti.

Rozdiel medzi anarchistami a minarchistami hádam netreba vysvetľovať. (Nielen) podľa Skobla je to (nielen) „hobbesovský strach“ (neexistencia štátu vedie k chaosu), ktorý bráni minarchistom prejsť na ten istý breh a uznať, že ľudia môžu riešiť spory bez štátneho monopolu. Knihu „Delete the State: A Challenge to Minarchists“ od Aeona J. Skobla recenzoval David Gordon.

Nazdávate sa, že Herbert Hoover bol reformátorom, bez ktorého by hospodárska kríza v 30. rokoch trvala dlhšie? Alebo ste niekde čítali, že tento americký prezident krízu prehĺbil, lebo znížil dane? Omyl, oficiálna história zvyčajne klame. Žiadny záchranca ani reformátor štátneho rozpočtu.
Učili vás v škole, že USA vytiahla z biedy až 2. svetová vojna, lebo reálne HDP v tom čase vzrástlo? Omyl! Iste, aj teraz by nezamestnanosť klesla, ak by Obama nezamestnaných ozbrojil a poslal bojovať proti somálskym pirátom. Spotrebovaná munícia, výroba a oprava lodí by mohli prispieť k „rastu“ HDP. Zlepšil by sa tým život mnohých obyvateľov? Nie. Ale politici môžu ukázať graf so stúpajúcou krivkou. Presne tak, ako politruci v Sovietskom zväze pravidelne oznamovali výdobytky vedecko-priemyselnej revolúcie. 
Keynesiánci aj „Chicagoiti“ opakovane zdôrazňujú, že veľká kríza je ponaučením pre centrálne banky, že jedinou cestou na odvrátenie katastrofy je obrovská monetárna expanzia. Aj tento mýtus Robert Murphy v knihe „Politically Incorrect Guide to the Great Depression and the New Deal“ jednoznačne vyvracia.

Diaľnice a cesty sú príliš drahé na to, aby ich stavali súkromníci. Každých sto metrov bude treba zastavovať pri platbe za používanie inej cesty. A navyše, nejaký magnát môže zvýšiť ceny a obmedziť prístup. Všetci budeme závislí na jednom bláznovi, ktorý vlastní jedinú cestu na okolí. Načo byť na ňom závislí, ak štát vie poskytnúť túto službu zadarmo? Walter Block ukazuje, že aj ten najhorší z najhorších scenárov súkromného vlastníctva ciest by bol fantastickou alternatívou v porovnaní s existujúcou štátnou (verejnou) realitou. 
Ľudia majú veľa možností v potravinách, počítačoch, filmoch, službách pre domácnosť. Prečo by to malo byť iné pre cestujúcich? 
Štúdií, článkov a iných slovesných útvarov od Blocka na tému súkromné cesty existuje viac ako veľa. No prvý krát sa mu ich podarilo, po niekoľkoročnom úsilí, zhrnúť do takmer 500-stranovej knihy „The Privatization of Roads and Highways“.

A ešte niečo, tento krát v češtine: Liberální institut pripravil preklad Rothbardovho majsterštiku „Ethics of Liberty“. Mimochodom, pri jej uvedení počas nedávnej Pražskej konferencie o politickej ekonómii vystúpil aj Hans-Hermann Hoppe, ktorý napísal úvod knihy.

„Meltdown“. Ďalšia kniha do zbierky zo série „Čo do riti sa to vlastne deje?!“. Tento raz od autora bestselleru „Politicky nekorektný sprievodca americkými dejinami“ Thomasa Woodsa.

Byť on-line je cool.

Ak sa zaujímate o ekonómiu a obdobie veľkej krízy (tej minulej alebo súčasnej) a jej skutočné príčiny, potom nemôžete knihu Murray N. Rothbarda "Veľká americká kríza" obísť. Mnohé opatrenia navrhnuté v tej dobe Hooverom (alebo neskôr Rooseveltom) znejú až príliš povedome aj dnes. Väčšina riešení v súčasnosti navrhovaných politikmi na celom svete bola práve [...]]]>

Ak sa zaujímate o ekonómiu a obdobie veľkej krízy (tej minulej alebo súčasnej) a jej skutočné príčiny, potom nemôžete knihu Murray N. Rothbarda "Veľká americká kríza" obísť. Mnohé opatrenia navrhnuté v tej dobe Hooverom (alebo neskôr Rooseveltom) znejú až príliš povedome aj dnes. Väčšina riešení v súčasnosti navrhovaných politikmi na celom svete bola práve v tom období odskúšaná a zlyhala. Rothbard zrozumiteľne vysvetľuje prečo. Skutočnosť, že kniha bola napísaná pred 46 rokmi a stále ju možno vztiahnuť na udalosti spred 80 rokov ako aj tie dnešné, ukazuje význam a pravdivosť tohto diela. Rovnako ako ostatné Rothbardove knihy, aj táto ponúka vynikajúcu analýzu ekonomickej histórie, ktorá sa bežne nerozoberá v médiách a neučí na ekonomických školách. Recenzia na stránkach INESS-u tu.

"Je charakteristickou črtou kríz, že z dôvodu nevyhnutne podvodnej podstaty komerčného bankového systému musí každá skutočná snaha ľudí vybrať vlastný majetok z bánk spôsobiť paniku medzi bankami aj vládou."

- Murray N. Rothbard: "America´s Great Depression"

"For government is an inherently inflationary institution, and consequently has almost always triggered, encouraged, and directed the inflationary boom. Inflation is a form of taxation, since the government can create new money out of thin air and use it to bid away resources from private individuals, who are barred by [...]]]>

"For government is an inherently inflationary institution, and consequently has almost always triggered, encouraged, and directed the inflationary boom. Inflation is a form of taxation, since the government can create new money out of thin air and use it to bid away resources from private individuals, who are barred by heavy penalty from similar “counterfeiting.” Inflation therefore makes a pleasant substitute for taxation for the government officials and their favored groups, and it is a subtle substitute which the general public can easily—and can be encouraged to—overlook.

The government can also pin the blame for the rising prices, which are the inevitable consequence of inflation, upon the general public or some disliked segments of the public, e.g., business, speculators, foreigners. Only the unlikely adoption of sound economic doctrine could lead the public to pin the responsibility where it belongs: on the government itself."

- America´s Great Depression (Murray N. Rothbard)

„Vina za veľkú hospodársku krízu musí byť nakoniec zobratá z pliec slobodnej trhovej ekonomiky a premiestnená tam, kde právom patrí: ku dverám politikov, byrokratov a množstvu „osvietených“ ekonómov. A pri akejkoľvek inej kríze, minulej alebo budúcej, je príbeh rovnaký.“

- „America’s Great Depression“ (Murray N. Rothbard)