Štúdia „Shadow Economies All Over the World: New Estimates for 162 Countries from 1999 to 2007“ sa pokúsila odhadnúť veľkosť šedej ekonomiky v 162 krajinách sveta za uvedené obdobie. Podľa nej [...]]]> Sam Konkin by sa potešil. Jeho „counter-economics“ naberá na objeme po celom svete. Nezáleží, či ide o relatívne „slobodnú“ a tzv. ekonomicky rozvinutú krajinu alebo o krajiny s diktatúrnym režimom.

Štúdia „Shadow Economies All Over the World: New Estimates for 162 Countries from 1999 to 2007“ sa pokúsila odhadnúť veľkosť šedej ekonomiky v 162 krajinách sveta za uvedené obdobie. Podľa nej priemerná veľkosť predstavovala v tomto období 34,5 % oficiálneho HDP. Čo je však podstatnejšie, to je trend postupného zvyšovania podielu. Kým v roku 1999 to bolo 33,7 % v roku 2007 35,5 % HDP. Význam tzv. šedej ekonomiky vzrástol vo východnej Európe a stredoázijských krajinách v tomto období z 35,8 % na 38,1 %. Najmenším podielom v roku 2006 sa môže pochváliť Česko (19,3 %), nasleduje Slovensko (20,5 %) a Maďarsko (25,3 %). Najmenší ostych voči establišmentským zákonom majú ľudia v postsovietskych krajinách – Gruzínsko 66 %, Ukrajina 53 %, Rusko 46 %.

Ak sa pozrieme na celkovú tabuľku, ktorú možno do istej miery chápať ako mieru loajálnosti ľudí voči štátu, SR sa veru nemá čím chváliť. 31. priečka a 20 % podiel znamená posledné miesto z európskych postkomunistických krajín. Tendenciu najmenej klamať svojich štátnych výpalníkov majú ľudia vo Švajčiarsku a USA (9 %), Rakúsku (10 %), Luxembursku (10 %) a Japonsku (12 %). Dôležitejšie ako čísla za jednotlivé krajiny, ktorých odchýlku a vypovedaciu hodnotu možno spochybniť, je celkový trend. Za obdobie rokov 1999 až 2006 sa totiž v drvivej väčšine krajín význam šedej ekonomiky zvýšil, bez ohľadu na to, či ide o krajiny s vysokou životnou úrovňou a „prijateľným“ štátnym zaťažením, alebo rozvojové africké krajiny, kde štát často predstavujú rôzne vojenské guerily. Pritom treba brať na vedomie ešte fakt, že v súčasnom období tento podiel ešte rastie vďaka zďaleka nekončiacej kríze spôsobenej štátnymi „fiat“ menami.

Čo je to vlastne šedá ekonomika? Podľa tejto štúdie v podstate každá aktivita, ktorá obchádza vládne zákony. „Zahŕňa všetku trhovú výrobu a poskytovanie tovarov a služieb podľa zákona, ktorá je vedome ukrývaná pred úradmi z dôvodu vyhýbania sa plateniu dane z príjmu, DPH alebo iných daní, sociálnych odvodov, či plneniu určitých zákonných štandardov na trhu práce, ako napríklad minimálna mzda, maximálny počet odpracovaných hodín, bezpečnostné normy..., či vyhýbania sa určitým administratívnym úkonom ako napríklad vypĺňanie štatistických dotazníkov, či iných formulárov.“ Autori pri odhadoch nezahŕňali typické „undergroundové“ aktivity ako napríklad obchod s drogami, ani tzv. (štátom nazývaná) ekonomickú kriminalitu v podobe obchádzania platenia alebo krátenia daní. Na vyjadrenia významu šedej ekonomiky štúdia používa indikátory peňažnej zásoby M1 a M0 (s predpokladom, že ľudia zapojení do týchto aktivít používajú najmä hotovostné transakcie a nezanechávajú stopy v bankách. Ďalšími indikátormi na trhu práce sú podiel ekonomicky aktívnej populácie a miera jej rastu. Aktivity šedej ekonomiky sa majú odrážať v stave oficiálnej ekonomiky, tu autori narábajú s HDP/obyv. a jeho ročným prírastkom.

Toľko suché čísla, teraz trochu kritiky. Šedá ekonomika je len umelé označenie, ktoré používajú štátni úradníci. Je pre ľudí šedá ekonomika nebezpečná, život alebo majetok ohrozujúca? Spravidla nie, práve naopak. Stále ide o dobrovoľnú spoluprácu a výmenu tovaru a služieb, pri ktorej obe strany získavajú. Kto z toho nič nemá, je štát, pretože jeho poddaní mu z týchto aktivít neodvádzajú patričné výpalné. Znižovanie daní a ďalších obmedzení je nepochybne dobrá vec, ale pokiaľ tu budú (čo i len 1 %), stále je tu zbraň mieriaca na hlavu človeka a budú existovať spôsoby ako obchádzať takéto zákony.

Ako pri každej snahe ekonómov kvantifikovať správanie, rozhodovanie sa a konanie ľudí, aj tu autori narážajú len na oficiálne ničnehovoriace štatistiky založené na imaginárnom HDP, nezamestnanosti, podiele ekonomicky aktívnych, ... Odhliadnuc od faktu, že samotný pokus spočítať objem takýchto aktivít je utópiou, pretože majiteľ firmy zamestnávajúcej ľudí „na čierno“ to iste nepôjde zahlásiť na najbližší úrad, prípadne podnikateľ po uvedení nižšej dane pri daňovom priznaní to nezavesí na nos svojmu daňovákovi alebo inému úradu „pre evidenciu neodvedených daní“. Zrátať objemy nezdanených peňazí, bartrových transakcií, zlatých tehličiek, „ilegálne“ pracujúcich, fajčiacich trávu, živiacich sa prostitúciou, či falšovaním dokladov, jednoducho nie je možné. Nehovoriac o tvrdších undergroundových aktivitách.

Podľa autorov faktormi podporujúcimi šedú ekonomiku je zvyšovanie daní (priamych aj nepriamych), regulácie na trhu práce, kvalita verejne poskytovaných služieb a stav oficiálnej ekonomiky. Záverečné odporúčanie je teda v súlade s historicky osvedčeným postupom vlád: „nezdierajte svojich poddaných otrokov do krajnosti, lebo im nebudete mať čo kradnúť“.

Zákazy, príkazy a regulácie štátu sa dostali už do toľkých oblastí života, že prakticky každý človek je v podstate agorista. A čo by na to povedal zakladateľ agorizmu Sam Konkin III.?:

„Takmer každú oblasť ľudskej činnosti zakazuje, obmedzuje alebo riadi štátna legislatíva. Tieto zákony sú tak rozšírené, že „Libertariánska“ strana, ktorá by zabránila prijímaniu nových zákonov a ihneď zrušila desať alebo dvadsať predpisov, by nijako výrazne nezrušila štát (bez ohľadu na mechanizmus samotný) ani za tisícročie.“

„Každoročné vyhlasovanie štátu, že daň z príjmu závisí na „dobrovoľnom súhlase“ je ironickou pravdou. Keby daňovníci úplne odstrihli dodávku krvi, upírsky štát bezmocne zhynie, nezaplatená polícia a armáda by takmer okamžite dezertovali, odhaliac tak monštrum. Ak by každý vymenil „zákonné platidlo“ za zlato a tovary podľa zmluvy, ani zdaňovanie by neudržalo štát.“ (New Libertarian Manifesto)

„Sme utláčaní našimi blížnymi. No tento stav takým nemusí byť, pretože sú schopní vybrať si inak. Útlak je nemorálny, neúčinný a nepotrebný pre ľudský život [...]]]> Základné dielo agorizmu, Konkinov „Nový libertariánsky manifest“, načrtávajúce cestu od etatizmu ku slobode, si už môžete prečítať aj v slovenčine. Veľké poďakovanie za nevyhnutné korektúry pri preklade patrí Danovi Valentovi a Mikovi Gogulskemu.

„Sme utláčaní našimi blížnymi. No tento stav takým nemusí byť, pretože sú schopní vybrať si inak. Útlak je nemorálny, neúčinný a nepotrebný pre ľudský život a jeho naplnenie. Tí, ktorí si želajú byť pasívni, zatiaľ čo ich susedia okrádajú, sa slobodne pre to môžu rozhodnúť; tento manifest je pre tých, ktorí si vybrali inak: bojovať proti tomu.

Aby človek mohol bojovať s donucovaním, najskôr ho musí pochopiť. Čo je dôležitejšie, musí porozumieť za čo a proti čomu bojuje. Slepá reakcia smeruje do všetkých strán, zdroju útlaku sa vyhne a rozptýli príležitosť; presadzovanie spoločného cieľa koncentruje odporcov a umožňuje formovanie súvislej stratégie a taktiky.

Taká inštitúcia násilia, centralizujúca amorálnosť, riadiaca krádež a vraždu a koordinujúca utláčanie v rozsahu nepredstaviteľnom pre náhodnú kriminalitu, existuje. Je to Mafia mafií, Gang gangov, Spiklenectvo spiklenectiev. Zavraždila viac ľudí v nedávnych pár rokoch ako zomrelo predtým; ukradla v nedávnych pár rokoch viac ako bolo dovtedy vyprodukovaného bohatstva ;  pre svoje prežitie oklamala viac hláv v ostatných rokoch ako predstavovala celá historická iracionalita dovtedy. Náš nepriateľ, Štát.

Kde štát rozdeľuje a poráža svoju opozíciu, tam libertarianizmus spája a oslobodzuje. Kde štát zahmlieva, tam libertarianizmus objasňuje. Kde štát utajuje, libertarianizmus odkrýva. Kde štát odpúšťa, libertarianizmus obviňuje. Celá filozofia libertarianizmu je založená na jednoduchom predpoklade: iniciácia násilia alebo jeho hrozba (donucovanie) je zlá (amorálna, diabolská, nesprávna, maximálne nepraktická, atď) a nie je dovolená. Všetko ostatné dovolené je.

Zatiaľ čo nikto nevie predpovedať následnosť krokov spoľahlivo vedúcich k slobodnej spoločnosti pre jednotlivcov so slobodnou vôľou, jedným švihom možno vylúčiť všetkých, ktorí nebudú podporovať slobodu. Aplikovanie princípov trhu neoblomne načrtne terén, ktorým sa uberať. Určite neexistuje žiadna jednosmerka, jeden priamočiary graf ku slobode. Ale existuje množina grafov, priestor vyplnený čiarami, ktoré dovedú libertariána k jeho cieľu slobodnej spoločnosti a tento priestor možno opísať.

Úlohou pseudovedeckej ekonómie establišmentu, dokonca väčšou než robiť prognózy (ako imperiálni rímski veštci) pre vládnucu triedu, je miasť a pliesť ovládanú vrstvu v tom, kam smeruje jej majetok a ako sa s ním nakladá. Vysvetlenie toho, ako si ľudia uchovajú bohatstvo a majetok pred štátom, sa nazýva ekonomika proti-establišmentu, alebo skrátene proti-ekonomika. Skutočná prax ľudských činov, ktoré sa vyhýbajú, obchádzajú a vzdorujú štátu, je protiekonomickou činnosťou, ale rovnakým spôsobom sa „ekonomika“ vzťahuje k vede aj k tomu, čo študuje.

Takmer každý človek sa nejakým spôsobom zúčastňuje na skresľovaní alebo uvádzaní nesprávnych údajov v daňových priznaniach, nezúčtovaných platbách za služby, nezaznamenaných obchodoch s príbuznými a nelegálnych sexuálnych preferenciách so svojimi partnermi. Teda každý je do určitej miery proti-ekonómom! A toto je z hľadiska libertariánskej teórie predvídateľné. Pre takmer každý aspekt ľudskej činnosti je určená štátna legislatíva, ktorá ju zakazuje, obmedzuje alebo riadi. Tieto zákony sú tak početné, že „Libertariánska“ strana, ktorá by zabránila akejkoľvek novej legislatíve a rázne zrušila desať alebo dvadsať zákonov počas jedného zasadnutia, by štát výrazne nezrušila (odhliadnuc od samotného mechanizmu!) ani za celé tisícročie!

To, čo existuje všade na Zemi a umožňuje štátu pokračovať, je sankcionovanie obete. (7) Každá obeť etatizmu si do istej miery internalizovala štát. Každoročné vyhlásenie daňového úradu, že daň z príjmu závisí od „dobrovoľného súhlasu“, je ironickou pravdou. Ak by daňovníci úplne prerušili zásobovanie krvou, upírsky štát by bezmocne zahynul, nezaplatená polícia a armáda by takmer okamžite dezertovali, odzbrojac tým monštrum. Ak by každý zanechal „zákonné platidlo“ v prospech zlata a tovarov pri zmluvách a iných výmenách, ani výber daní by nemohol udržať moderný štát.

Žiadne sociálne väzby, nech sú akokoľvek prekrásne, nemôžu prekonať základný tmel spoločnosti – deľbu práce. Protitrhové spoločenstvo pohŕda jediným vymáhateľným zákonom – prirodzeným právom. Základnou organizačnou zložkou spoločnosti (nad rodinou) nie je komunita (alebo kmeň, alebo rozšírený kmeň alebo štát), ale agora. Bez ohľadu na to, koľkí si želajú komunizmus a oddajú sa mu v snahe aby fungoval, zlyhajú. Môžu zadržovať a brzdiť agorizmus s vyvinutím veľkého úsilia po neurčitú dobu, ale keď ho pustia, „prúd“, „neviditeľná ruka“ alebo „prúdy histórie“ alebo „motív zisku“ alebo „konanie prirodzených vecí“ alebo „spontánnosť“ ponesú spoločnosť neúprosne bližšie k čistej agore.

Pre tých, ktorí si želajú len žiť svoje životy tak slobodne ako sa len dá a stretávať sa s inými podobne zmýšľajúcimi, je proti-ekonomický libertarianizmus postačujúci. Nič viac nie je treba. Ale pre tých, ktorí chcú podporovať akýmkoľvek možným spôsobom hrdinských podnikateľov, ktorí sa orientujú na prilákavanie do agory, vysporiadavajú sa s katastrofami spôsobenými štátom a bojujú s etatistami vo vnútri aj vonku, je potrebná príručka pre výber tých, ktorí „robia niečo cenné“ od tých, ktorým sa preklzujú kolesá a tých, ktorí sú anti-produktívnymi (teda proti-revoluční) z hľadiska dosiahnutia väčšej slobody. A pre tých, ktorí horia za slobodu a prajú si oddať sa tejto celoživotnej práci, je stratégia nevyhnutne dôležitá.“

- Samuel Edward Konkin III: „New Libertarian Manifesto“

Ako dostať libertariánsku teóriu do praxe? Ak ste dočítali Konkinov „New Libertarian Manifesto“, potom pri tejto knihe nemáte nad čím váhať. Elektronická verzia tu, ak chcete podporiť vydavateľa, tlačená kniha tu.