Profesor Hans-Hermann Hoppe, jeden z najradikálnejších a podľa nášho názoru najzaujímavejších žijúcich obhajcov rakúskej školy, skutočný obhajca voľného trhu a slobody, sa zúčastnil semináru vo Viedni, počas ktorého vystúpil s prednáškou organizovanou Obchodnou komorou Rakúska, ktorú sme mali možnosť navštíviť. Slávnostná miestnosť, kde sa prednáška [...]]]> Nasledujúce zhrnutie prednášky H.-H. Hoppeho vo Viedni je preložené zo stránky Acting-man.org, ktorej týmto ďakujem.

Profesor Hans-Hermann Hoppe, jeden z najradikálnejších a podľa nášho názoru najzaujímavejších žijúcich obhajcov rakúskej školy, skutočný obhajca voľného trhu a slobody, sa zúčastnil semináru vo Viedni, počas ktorého vystúpil s prednáškou organizovanou Obchodnou komorou Rakúska, ktorú sme mali možnosť navštíviť. Slávnostná miestnosť, kde sa prednáška konala, bola už v minulosti svedkom prednášok Ludwiga von Misesa a Friedricha Hayeka, takže miesto tejto udalosti bolo určite správne zvolené.

Tí, ktorí nepoznajú profesora Hoppeho, nájdu link na jeho internetovú stránku aj na tejto stránke. Je emeritným profesorom ekonómie na University of Nevada, Las Vegas, významným spolupracovníkom Ludwig von Mises Institute, zakladateľom a prezidentom Spoločnosti pre vlastníctvo a slobodu a bývalým editorom Journal of Libertarian Studies.

Profesor Hoppe je obvykle spájaný s rothbardovským krídlom rakúskej ekonomickej školy a je jedným z najkonzistentnejších a najpresvedčivejších obhajcov anarchokapitalizmu. Témou prednášky bolo „Ako štát spôsobuje ekonomickú krízu a nevie sa poučiť zo svojich chýb, a v snahe ukončiť krízu spôsobuje ešte väčšie ekonomické krízy v budúcnosti“, preto väčšina z toho, čo povedal, bude známa čitateľom tohto blogu.

Už v minulosti sme citovali Hansa-Hermanna Hoppeho, najmä v súvislosti s jeho tvrdením, že mainstreamová ekonómia tak extrémne podporuje etatizmus, pretože štát si v podstate podplatil väčšinu tejto profesie. Je ľahké podplatiť makroekonómov, lebo v skutočne slobodnej spoločnosti by sotva našla väčšina z nich uplatnenie (pretože by neexistoval štát „implementujúci politiku“). Len intelektuálni velikáni by mohli dúfať v zaplatenie súkromným sektorom – zvyšok by musel robiť niečo produktívne.

Chceme rýchlo prejsť väčšinu dôležitých bodov, ktorých sa profesor Hoppe dotkol v prednáške a sprostredkovať náš osobný dojem z neho.

Začal zmienkou, že prakticky všetci mainstreamoví ekonómovia, mnohí z nich držitelia Nobelovej ceny alebo tí, o ktorých sa vraví, že by mali byť, nedokázali predpovedať túto krízu. Len na okraj s humorným podtónom uviedol, že hoci je Paul Krugman cvok, prinajmenšom má tú slušnosť priznať tento fakt. Krízu nepredvídali ani úradníci FED-u, od jeho prezidenta nadol, ani nikto iný v obrovskom štátnom aparáte, o ktorom sa predpokladá, že „riadi“ ekonomiku.

Zadumane poznamenal, že rovnakí ľudia, ktorí nedokázali predvídať krízu a ktorí v mnohých prípadoch zohrávali významnú úlohu pri jej vytváraní, sú teraz poverení nájdením cesty z nej, čo je čisto absurdné. Uviedol, že typickou reakciou ekonometrikov je žiadať viac peňazí, aby mohli zdokonaliť svoje modely. Tvrdia, že ak by len mohli viac času a peňazí venovať modelovaniu, nakoniec by zistili, čo viedlo k problému. Rakúšania boli jedni z mála, ktorí naozaj predvídali krízu, aj keď nemohli predpovedať jej presné načasovanie. Je to paralela s krízou v 30. rokoch, ktorú Ludwig von Mises aj Friedrich Hayek rovnako predvídali.

Potom nasledovalo objasnenie monetárneho aspektu krízy – politiky lacných peňazí a úverov, ktoré umožnili boom, z ktorého rezultoval následný pád. Pretože prednáška bola súčasťou semináru, ktorý bol zameraný na úvod do princípov rakúskej ekonómie pre študentov a laikov, venoval Hoppe čas aj zabŕdnutím do teoretických aspektov, ktoré by mali byť čitateľom tohto blogu známe, ako napríklad zásadný rozdiel medzi úverom založeným na úsporách a úverom vytvoreným zo vzduchu. V základoch prezentoval stručný náčrt rakúskej teórie hospodárskeho cyklu.

Potom upozornil, že recept, ktorý úrady používajú pri ich snahe vysporiadať sa s prasknutím je rovnaký ako ten, ktorý vytvoril predchádzajúci cyklus. A  jedinou odpoveďou sú opäť lacné peniaze a deficitná spotreba.

V následnej časti otázok a odpovedí vyjadril profesor Hoppe svoj pesimizmus pokiaľ ide o budúcnosť, vzhľadom k tomu, že centrálne banky s ich monopolom na tlačenie peňazí a súvisiacim bankovým kartelom nemajú žiadnu motiváciu uberať sa iným smerom. V dôsledku toho bude podľa neho súčasný peňažný systém nakoniec rozmetaný v obrovskom hyperinflačnom požiari, hoci pripustil, že to môže ešte nejaký čas potrvať (pri otázke kedy reagoval „Dávam súčasnému systému tak ďalších desať až pätnásť rokov“, čo podnietilo opytujúceho reakciu „Tak dlho?“. Súhlasíme s opatrnosťou profesora v predpovedaní presného času – aj sovietsky systém sa udržal niekoľko desaťročí).

Poznamenal, že moderné dôchodkové programy založené na priebežnom financovaní sú v podstate pyramídové hry a prirovnal ich k Madoffovmu podvodu. Nakoniec sa rozpadnú ako všetky takéto programy.

Tiež povedal, že nanešťastie existuje na základe historickej skúsenosti málo dôvodov očakávať, že zrútenie systému bude nahradené niečim lepším – oveľa pravdepodobnejšie je, že politickí radikáli získajú moc.

Potom sa stručne zmienil o právach z intelektuálneho vlastníctva, ktoré by mali byť zahodené.

Jedna poznámka nás zasiahla a stojí obzvlášť za pozornosť, konkrétne keď zmienil, že človek uvidí ako mocný je naozaj trh, ak si uvedomí, že vo väčšine moderných sociálnych/vojenských (welfare/warfare) štátoch zhruba 30 % populácie tvoria tvorcovia bohatstva a aj tak to postupom častu vyústilo do vyššieho životného štandardu pre každého.

K nášmu dojmu z Hansa-Hermanna Hoppeho: napriek jeho pesimistickému výhľadu má zjavne veľký zmysel pre humor – to bolo vidieť pri niekoľkých príležitostiach počas prednášky aj následných otázkach. Ako intelektuál musí byť vyzdvihovaný nielen pre jeho dôležité pracovné diela, ale tiež pre jeho neoblomnú integritu a neúprosnú odvahu púšťať sa do tabuizovaných tém. Jeho opovrhovanie establišmentom, ktoré nás vedie po záhradnom chodníku, je skutočne osviežujúce.

Dielo Thomasa E. Woodsa „Krach aneb Příčiny krize a nápravná opatření, která ji jen zhoršují“ s predslovom Josefa Šímu predáva aj Artforum.

„Mluvící hlavy v televizi, jak je jejich zvykem, opět nabízejí špatné odpovědi na špatné otázky. Ty důležité [...]]]> U našich západných susedov vyšla ďalšia cenná kniha, ktorej miesto patrí v poličke s označením „Čo potrebujete vedieť, ale v škole vás nenaučia“.

Dielo Thomasa E. Woodsa „Krach aneb Příčiny krize a nápravná opatření, která ji jen zhoršují“ s predslovom Josefa Šímu predáva aj Artforum.

„Mluvící hlavy v televizi, jak je jejich zvykem, opět nabízejí špatné odpovědi na špatné otázky. Ty důležité si většinou ani nekladou – odkud se všechno to nepřiměřené riziko, spekulace a zadlužení, nemluvě o hypoteční bublině samotné, vlastně vzalo? A pokud už taková otázka přece jen padne, odpověď ve stylu „přemíra hazardu a hrabivosti“, eufemisticky řečeno, budí skepsi. Jistý ekonom prohlásil, že vinit z krize hrabivost je podobné, jako tvrdit, že letadlo spadlo kvůli příliš silné gravitaci.

Známý ekonom James K. Galbraith v rozhovoru pro New York Times v listopadu 2008 uvedl, že z celkového počtu zhruba 15 000 profesionálních ekonomů předvídalo současnou krizi deset až dvanáct. To možná platí o ekonomických kruzích, v nichž se pohybuje pan Galbraith, avšak rakouských ekonomů, kteří tušili, že se blíží něco nepěkného, byly doslova stovky.

Fed je slon v obývacím pokoji, kterého si všichni usilovně nevšímají. Dokonce i mnozí z těch, kdo ze současných problémů viní vládní politiku, se o Fedu vůbec nezmiňují.  Pustošivé důsledky centrálně bankovní politiky se pak připisují na vrub volnému trhu. Tahle šaráda už ale trvá příliš dlouho. Je načase položit si otázku, zda to přece jen není ten slon, kdo nám neustále rozšlapává nábytek, a ne sousedovic Toník.“

Click here to view the embedded video.

Via: Lukáš Krivošík (Aktuality.sk)

Your [...]]]> Vysvetľovať pospolitému ľudu nekomplikovanú rakúsku ekonomickú teóriu možno rôznymi spôsobmi. Ale raperská prekáračka medzi Hayekom a Keynesom, ktorú ponúkli páni z Econstories.tv, tu ešte nebola. Počet vzhliadnutí na Youtube naznačuje, že toto je jedna z úspešnejších ciest. Nie že by sa v obsadenosti aktérov na jednej zo strán nedalo pritvrdiť...

Click here to view the embedded video.

Via: Lukáš Krivošík (Aktuality.sk)

Your focus on spending is pushing on thread

In the long run, my friend, it’s your theory that’s dead

So sorry there, buddy, if that sounds like invective

Prepared to get schooled in my Austrian perspective

The boom gets started with an expansion of credit

The Fed sets rates low, are you starting to get it?

That new money is confused for real loanable funds

But it’s just inflation that’s driving the ones

Who invest in new projects like housing construction

The boom plants the seeds for its future destruction

The savings aren’t real, consumption’s up too

And the grasping for resources reveals there’s too few

So the boom turns to bust as the interest rates rise

With the costs of production, price signals were lies

The boom was a binge that’s a matter of fact

Now its devalued capital that makes up the slack.

Whether it’s the late twenties or two thousand and five

Booming bad investments, seems like they’d thrive

You must save to invest, don’t use the printing press

Or a bust will surely follow, an economy depressed

Kniha predstavuje výber z autorových kníh, článkov a publikácií. Ako pripomínajú zostavovatelia tejto českej knihy z Liberálního institu v predslove, Hoppe svoje texty na rozdiel od väčšiny akademikov neadresuje uzavretej skupine expertov, ktorí za stenami výskumných ústavov špekulujú o tom, ako by sa správal svet, keby zodpovedal ich schémam. Pri čítaní jeho riadkov nemusíte mať žiadne [...]]]> (Zverejnené aj na stránke INESS)

Kniha predstavuje výber z autorových kníh, článkov a publikácií. Ako pripomínajú zostavovatelia tejto českej knihy z Liberálního institu v predslove, Hoppe svoje texty na rozdiel od väčšiny akademikov neadresuje uzavretej skupine expertov, ktorí za stenami výskumných ústavov špekulujú o tom, ako by sa správal svet, keby zodpovedal ich schémam. Pri čítaní jeho riadkov nemusíte mať žiadne vedomosti o ekonomických modeloch a nástrojoch, politická filozofia môže byť pre vás „španielska dedina“. Všetko čo je treba, je otvorená myseľ schopná logického dôsledného uvažovania. Často nad argumentami, ktoré človek počuje po prvý krát a ktoré ho môžu zhodiť z kresla. Po ich objasnení a pochopení však prichádza zaslúžená odmena – vymanenie sa zo stereotypných klišé a mýtov, ktoré sa na nás dennodenne valia zo všetkých strán. Pri čítaní v týchto dňoch jubilujúceho Hans-Hermanna Hoppeho zostane len málokto chladný. A práve pre jeho radikálnosť v základných princípoch sa s ním nedá nesúhlasiť.

Apriorizmus vs. empirizmus

Kedykoľvek vstúpia dvaja ľudia do dobrovoľnej výmeny, musia z nej očakávať zisk. Ak je zmena vynútená, jedna strana získava na úkor druhej. Kedykoľvek je presadený zákon o minimálnej mzde, ktorý vyžaduje, aby mzdy boli vyššie ako existujúca trhová úroveň, dôjde k vytvoreniu nedobrovoľnej nezamestnanosti. Alebo: Vždy, keď sa zvýši ponuka peňazí a dopyt po nich v podobe držania hotovosti sa nezmení, klesne kúpna sila peňazí.

Treba pravdivosť týchto ekonomických výrokov neustále overovať pozorovaním? Zdá sa celkom evidentné všetkým, okrem väčšiny ekonómov ostatných niekoľko desiatok rokov, že odpoveďou je jasné a jednoznačné nie. Týmto konštatovaním začína Hoppe rekapitulovanie myšlienok o ekonomickej vede a metódach rakúskej ekonomickej školy. A už tu ukazuje, že je „doma“ aj vo filozofii. Čitateľa zavedie prostredníctvom Misesovej praxeológie až ku Kantovej kritike klasického empirizmu, ktorá vyústila do tvrdenia, že existujú pravdivé apriórne súdy: „Empirický výskum môže odhaliť len to, ako veci náhodne sú. Neobsahuje nič, čo by indikovalo, prečo tak veci musia byť. Naopak, náš rozum môže chápať, prečo sa veci nevyhnutne dejú tak, ako sa dejú.“ Hoppe nadväzuje argumentami, ktoré drtia prinajmenšom konštatovania, že empirizmus je vhodnou metodológiou výskumu v oblasti spoločenských a ekonomických vied. Pretože chápe ekonomické javy ako objektívne dáta, ktoré existujú v priestore a podliehajú kvantitatívnemu meraniu, „nie je skepticizmus  empirického ekonóma (nemožno s istotou tvrdiť, že v ekonómii je niečo nemožné) ničím iným ako skepticizmom sociálneho inžiniera, ktorý nemôže zaručiť vôbec nič.“

Prečo socializmus víťazí nad klasickým liberalizmom

Prečo klasický liberalizmus upadá už viac ako jedno storočie a prečo 20. storočie patrilo socializmu v jeho najrôznejších podobách? Krátkotrvajúce obdobia liberalizácie, napríklad v povojnovom Nemecku a Taliansku, alebo po rozpade komunistického bloku, boli vždy dôsledkom rozkladu starých systémov, po nich nasledovalo prijatie nejakého typu socializmu

Podľa Hoppeho liberalizmus zničil sám seba tým, že existenciu vlády označil za zlučiteľnú s vlastníctvom seba samého, prvotným privlastnením, súkromným vlastníctvom a zmluvnou slobodou. Z tohto omylu potom vyplýva, že liberálne riešenie večného ľudského problému bezpečnosti pomocou ústavou obmedzenej vlády  je rozporným a nemožný cieľom. V rozpore s pôvodným liberálnym zámerom totiž každá minimálna vláda má tendenciu zväčšovať sa na maximálnu. Akonáhle príjmeme princíp vlády – teda súdny monopol a moc zdaňovať – ako spravodlivý, akákoľvek predstava kontroly vládnej moci a ochrany individuálnej slobody a majetku je iluzórna.

V nekonzistentnom a amorálnom postoji liberálov vidí Hoppe príčinu toho, prečo sa nedarí vymiesť socializmus. „Akonáhle je prijatý argument nutnosti vlády, liberálom dochádzajú argumenty, keď socialisti privádzajú tento argument do logického konca. Ak je monopol spravodlivý, potom je spravodlivá centralizácia. Ak je zdanenie spravodlivé, potom je väčšie zdanenie tiež spravodlivé. Ak je spravodlivá demokratická rovnosť, potom je spravodlivé vyvlastňovanie súkromného majetku. Ak sa pripúšťa, že zdanenie a monopol sú spravodlivé, potom liberál nemá žiadne zásadné morálne dôvody, ktoré by mohol uviesť. Bez morálneho argumentu mu zostane ako nástroj len analýza nákladov a výnosov, ktorá však musí zahŕňať medziosobné porovnanie úžitku, a toto je samozrejme nemožné. V tejto situácii sa teda socialisti javia ako úprimnejší, zásadovejší a dôslednejší. Liberáli pôsobia dojmom zasnených, zmätených a bezzásadových ľudí. Ak má mať liberalizmus nejakú budúcnosť, podotýka Hoppe, bude sa musieť zmeniť na teóriu bezštátnej spoločnosti, v ktorej je poriadok založený na absolútnom rešpekte k súkromnému majetku – anarchokapitalizme.

Nie je farba vašich ponožiek verejným statkom?

Hoppe v tejto časti ešte pred samotnou kritikou teórie upozorňuje, že rozlišovanie medzi verejnými a súkromnými statkami na základe kritéria nevylúčiteľnosti vedie namiesto rozumného riešenia do hlbokých problémov. Z produkcie hudby pouličného hudobníka môžu mať prospech aj tí, ktorí nehodia peniaze do jeho klobúka. Susedia budú mať zjavne úžitok z vašej pestovanej ružovej záhrady, bez toho, že by vám v nej pomohli. Z vašeho deodorantu budú mať prospech aj spolucestujúci v autobuse. Všetko statky, ktoré zdanlivo majú vlastnosti verejných statkov. Musia byť preto poskytované štátom? I zdanlivo jasne súkromné veci ako zariadenie bytu alebo farba spodnej bielizne sa potom môžu stať verejnými statkami, akonáhle začne na nich niekomu záležať.

A zlyháva aj druhé kritérium, možnosť nerivalitnej spotreby. A to preto, že žiadny vonkajší pozorovateľ nevie určiť, či by bezplatné pripustenie čierneho pasažiera skutočne nevielo ku zníženiu spotreby statku ostatnými ľuďmi. Jednoducho sa to nedá objektívne posúdiť.

A aj keby sme predpokladali, že tzv. „verejné“ statky možno rozlíšiť od súkromných a aj keby bolo zaručené, že tieto môžu byť užitočné, stále by si verejné konkurovali so súkromnými. A je len jeden spôsob ako zistiť, či sú alebo nie sú naliehavejšie – nechať všetky poskytovať voľne súťažiacimi súkromnými podnikmi.

Hoppe ukazuje, že myšlienka štátnej ochrany súkromného majetku je založená na zásadnom omyle, ktorý má katastrofálne dôsledky v podobe deštrukcie a neistoty každého majetku a neustálu vojnu. Odpoveď, kto ho má teda brániť pred agresiou, je rovnaká ako v prípade produkcie iných tovarov a služieb: zasa len vlastníci súkromného majetku na základe deľby práce a konkurencie na trhu. Autor logicky a krok za krokom vyvracia aj populárny mýtus, že bez štátom garantovanej ochrany prudko vzrastie agresia a počet zločincov a obranné agentúry budú viesť vojny proti sebe.

V ďalšej časti sa čitateľ dozvie, prečo bol prechod od monarchie k demokracii zmenou k horšiemu z pohľadu súkromného vlastníctva. Prečo demokracia prakticky zničila prirodzenú elitu spoločnosti, systematicky preorientovala myslenie a názory ľudí a prečo dnešní intelektuáli sú spravidla zamestnancami štátu, prečo ich práce sú zväčša nič nehovoriace, nezrozumiteľné a etatistické. Prečo v 30. a 40. rokoch bola chicagská ekonomická škola spolu s Friedmanom považovaná za ľavicovo orientovanú a o 50 rokov neskôr až dodnes je prezentovaná ako (dokonca niekedy krajne) protrhová.

Prečo sú intelektuáli etatistami

Autor tu dokazuje, že myšlienka prvotného privlastnenia a súkromného vlastníctva je jediným správnym riešením problému spoločenského usporiadania. Pretože etika súkromného vlastníctva je nekompatibilná s existenciou štátu definovaného ako agentúra, ktorá má územný monopol na konečné rozhodovanie a právo zdaňovať.

„Napriek tomu, ako dobre sú intelektuáli všeobecne preplácaní, nebudú ustávať v sťažnostiach na to, ako málo je ich tak dôležitá práca oceňovaná úradujúcou vládou. Bez štátu by mohol byť intelektuál bez práce a miesto toho, aby sa zaoberal pálčivými problémami ako pocity odcudzenia, rovnosť, vykorisťovanie, dekonštrukcia tradičnej úlohy muža a ženy, alebo kultúra Eskimákov, Hotentótov a Zuluov, by asi musel pracovať rukami ako opravár na benzínovej pumpe. Aj keď sa preto cíti podcenený práve úradujúcou vládou, stále si uvedomuje, že takáto pomoc môže prísť len od inej vlády a určite nie na základe intelektuálneho útoku na legitimitu inštitúcie vlády ako takej. Preto je sotva prekvapujúce, že je v skutočnosti je drvivá väčšina intelektuálov silne ľavicová a že dokonca aj najkonzervatívnejší alebo slobodný trh obhajujúci intelektuáli, ako Friedman alebo Hayek, sú fundamentálne a filozoficky etatistami.“

Ako teda môžu „anti-intelektuáli“ uspieť v delegitimizovaní štátu v očiach verejnosti? Podľa Hoppeho je potrebné založiť argumenty nie na ekonómii a utilitarizme, ale na etike a morálke.

Tu sa autor opäť nevyhýba kritike umiernených liberálov Hayeka a Friedmana, ktorých kompromisné teoretické postoje označuje za filozofický omyl a kontraproduktívny krok. „Ich myšlienky sú ľahko prijímané predstaviteľmi štátu a proštátnou ideológiou. Ako často dnes od etatistov počujeme pri obhajobe štátnych zásahov hlasy ako: „aj Hayek (Friedman) hovorí“, alebo „ani Hayek (Friedman) nepopiera, že to a to musí štát zabezpečovať! Asi z toho nemajú radosť, ale niet pochýb, že sa ich práce za týmto účelom ponúkajú, a teda že chtiac-nechtiac prispeli k pokračujúcemu a neslabnúcemu rastu štátnej moci.“ Napríklad Hayekovu knihu „Constitution of Liberty“ považuje autor skôr za odstrašujúcu víziu švédskeho štátu blahobytu. Teoretický kompromis alebo gradualizmus povedú podľa Hoppeho len k zväčšovaniu klamu, zla a omylov etatizmu, a len teoretická čistota, radikalizmus a nekompromisný postoj zabezpečia celkové víťazstvo. „Len radikálne jednoduché idey môžu rozdúchať emócie otupených a ľahostajných más a delegitimizovať tak štát v ich očiach.“

Prečo bol Nozick prijateľnejší pre akademikov

Čitateľ sa ďalej dozvie, prečo Rothbardova „Etika slobody“ bola akademikmi prehliadaná a zaznávaná. Nielen pre svoje logické a jediné eticky akceptovateľné anarchistické vyústenie. Tŕňom v oku vtedajších etatistov boli jednoznačné závery, podoprené deduktívnymi axiomatickými argumentmi. Rothbard nenavrhoval, nedomnieval sa, nezvažoval, preto bol jeho postoj vraj extrémny, netolerantný. Hoppe to ilustruje na rozdielnosti prijatia tejto knihy a Nozickovej „Anarchie, štát a utópia“, ktorá sa prakticky cez noc stala slávnou na celom svete a dodnes ju akademici v oblasti politickej filozofie zaraďujú na popredné priečky. Hoci sám Nozick priznal, že ho Rothbard veľmi ovplyvnil, jeho závery už neboli tak radikálne ako Rothbardove. Ak sa obhajovanie minimálneho štátu vôbec dá nazvať radikálnym. Okrem tejto „umiernenosti“ vidí Hoppe za väčšou akceptovateľnosťou Nozicka aj jeho nesúrodý štýl písania plný domnienok, protipríkladov, prekvapivých zvratov v argumentácii, ktoré vyžaduje len krátkodobú a nesúvislú pozornosť čitateľa. „Nadšenie vyvolané Nozickom je silné, krátke a pominuteľné.“ Naproti tomu Rothbardova kniha vyžaduje dlhodobé sústredenie a ide v podstate o jeden systematicky rozvinutý argument. Požadoval a predkladal dôkazy a presné a úplné odpovede, namiesto predbežných vysvetlení, dohadov a otvorených otázok. „Nozikov libertarianizmus nebol, a ani nemal byť, ničím iným ako len zaujímavou myšlienkou. Nechcel nijako reálne poškodiť myšlienky svojich socialistických odporcov. Antilibertariánsky intelektuálny establišment si s radosťou takýto mierny libertarianizmus obľúbil a povýšil Nozicka do pozície hlavného filozofa libertarianizmu.“

Napriek tomu, že autor tejto recenzie si od knihy sľuboval trochu hlbšie presondovanie samotných Hoppeho myšlienok, preložená kompilácia nesklamala. Jej cieľom bolo zaujať čo najširší okruh ľudí, ktorí už niekedy počuli meno Hoppe či Rothbard, vedia zhruba na čom je založená rakúska ekonomická škola a myšlienky slobody, morálky a súkromného vlastníctva sú im nie cudzie. A vzhľadom na aktuálnu ekonomickú a spoločenskú situáciu potenciál oslovenia nových čitateľov ešte vzrastá.

„Myslím, že to, jak rychle světová ekonomika ožije, bude záviset zejména na tom, jak rychle americká ekonomika zkolabuje. Opravdu totiž věřím, že zbytek světa je v problémech hlavně pro svou podporu americké ekonomiky. Dlouhodobě je podpora ze zahraničí i pro USA [...]]]> Už aj v Českej republike objavili „Toho čo mal pravdu“. Dobrý rozhovor v týždenníku Týden viedol Lukáš Kovanda.

„Myslím, že to, jak rychle světová ekonomika ožije, bude záviset zejména na tom, jak rychle americká ekonomika zkolabuje. Opravdu totiž věřím, že zbytek světa je v problémech hlavně pro svou podporu americké ekonomiky. Dlouhodobě je podpora ze zahraničí i pro USA největším problémem. Cizí peníze umožňují, aby se naše problémy ještě zhoršily. Protože cizinci kupují americké státní dluhopisy, protože stále podpírají dolar, nechávají naši vládu, aby ekonomiku ještě více poškodila. Umožňují Americe, aby si na sebe vzala ještě větší dluh, ocitla se v potenciálně ještě větší platební neschopnosti - která by značila ještě větší ztráty pro zbytek světa. Podkopávají naši ekonomiku posilováním možností americké vlády.

Jste příznivcem takzvané rakouské ekonomické školy. Jak jste se k ní dostal?

Ještě před střední školou mě k ní uvedl můj otec. Nikdy jsem pak nebyl indoktrinován keynesovstvím - ani na Berkeleyské univerzitě, kde se zhusta vyučovalo. Keynesovství nikdy nezatemnilo moji mysl. Chápal jsem od začátku, oč jde - a proto jsem též byl schopen vidět mnoho věcí v předstihu. Před krizí jsem se na vše díval „rakouskýma očima"; byl jsem tak prozíravější než kdokoliv jiný. Měl jsem k dispozici lepší prostředky pro pochopení celého dění. Keynesovci jsou zcela mimo.

Vidíte díky krizi zvýšený zájem o tuto ekonomickou školu?

Určitě. Mnohem více lidí se o ni teď zajímá, pátrá po internetu. Jen se podívejte, jak rostou prodeje knihy Atlas Shrugged Ayn Randové - je to objektivistka, ale k rakouské škole má docela blízko. Zájem roste s tím, jak se ekonomika propadá. Internet výtečně umožňuje ty ideje šířit. Hodně toho je na internetu, na YouTube. YouTube je plné mých předpovědí. Lidé tak mohou jít zpátky v čase a vidět, co jsem říkal - porovnávat, zda se to ve skutečnosti naplnilo. A pak se ptají: Proč měl Peter Schiff pravdu, a všichni ostatní se mýlili? Hledají informace o mě a přitom naleznou mnoho o rakouské škole. Řeknou si, ten chlapík vyznává rakouskou školu a krizi předpověděl - něco na tom všem bude.

Je keynesovství passé?

Keynesovci ve zpětném pohledu vypadají jako totální pomatenci. Všichni teď též mohou vidět, jak kolosálně se mýlili. Nedávno skupina ekonomů zaslala anglické královně dopis, v němž se omlouvají, že krizi nepředpověděli. Ale důvod, proč ji nepředpověděli, je, že o ekonomii nic neví! Předpoklady jejich teorií jsou vadné. Keynesovství prostě nefunguje. A není to o tom, že by jen špatně praktikovali Keynese. Samy Keynesovy teorie jsou úplný nesmysl.

Bernanke ale nedávno v článku ve Wall Street Journal přesvědčeně tvrdil, že strategii má.

Nemá nic. Lže. Lhaní je tou strategií. Vždy něco nalhával. Vzpomeňte si, když se objevily ty problémy s rizikovými hypotékami, ujišťoval, že není čeho se obávat, že je vše pod kontrolou. Buď je naprostý idiot, anebo lhář. Myslím, že idiot není. Je to chytrý muž, učil na Princetonu. Takže je to lhář.“